Multiinštrumentalista Yann Tiersen.
FOTO – RAMON SENERA
To, čo sa dialo prvú horúcu parížsku noc v príjemne ošarpanom bare Chez Adel na najnoblesnejšej ulici St-Germain-des-Prés, patrí k francúzskej tradícii. Leto sa vo Francúzsku začína Nocou hudby. Tak to pred dvadsiatimi rokmi vymyslel Jack Lang, vtedajší minister kultúry a dnes jeden z mála obľúbených a novozvolených ľavicových politikov. Po celej krajine vzniklo tento rok desaťtisíc hudobných pódií, hučali bary, reštaurácie, parky, z kaviarní fúkal šansón. Po mnohých upršaných a chladných týždňoch vošla aj do parížskych nocí horúca tma.
V zašednutom bare Chez Adel vypúšťal tóny multiinštrumentalista Yann Tiersen, nová a zvláštna parížska hviezda.
Vydesená Amélia
Uprostred tých najpredávanejších francúzskych titulov, niekde medzi Davidom Bowiem a Daft Punk, stoja dnes vo Francúzsku dve cédečka, ktoré sem nijako nepatria - hudba k filmu Amélia z Montmartru a L‘Absente. Oboje skomponoval a nahral Yann Tiersen.
Je to zaujímavý úspech. Po soundtracku k nádhernej Amélii si ho predstavujete, ako s pohárom bordeaux v ruke zapisuje svoju melanchóliu na notový papier. Keď sa však cez prúdiace zástupy, čo majú hlavy plné sladkej Amélie, prederiete na jeho koncert v jednom z barových klubov bulváru St-Germain-des-Prés, vaše očakávania vymaže rev deväťčlennej kapely. Nezaujíma ho červené víno, radšej sa trápi pri klavíri s fľašou mexického piva, občas hrá rock v psychedelickej nálade, ako keby Améliu práve trápili nejaké hrozné sny.
Yann Tiersen, tento plachý mladý muž, ktorý - keby sme sa už nasilu rozhodli ho niekam zaradiť - patrí k minimalistickej novej škole, sa stal hrdinom tohto zvláštneho módneho žánru, na prvé počutie skôr nelákavého, často čisto inštrumentálneho, ktorý zahládza stopy prostredníctvom početných hostí, čo sa striedajú pri mikrofóne. Je to veľmi radostný princíp veľkej hudobnej plurality - džez, klasika, world, rap - ktorý sa, bohužiaľ, vo svete popu v širokom zmysle tohto slova praktizuje zriedka. Väčšinou tomu bránia problémy ega a iné hlúpe prekážky v podobe autorských zmlúv.
Na prácu na poslednom albume L‘Absente si Tiersen prizval niekoľko hudobníkov, spevákov a hercov. „Vyberám si ľudí, ktorých hudba sa mi páči, niektorých z nich poznám, niektorých nie, ale vždy len podľa toho, či tu môžem niečo priniesť. Napríklad, zbožňujem to, čo robí Iggy Pop, ale nevidím nič, čo by som s ním mohol robiť.“
Pár svetiel a iskrivý smútok
Je to veľmi mestská hudba, parížska. Mestské je Tiersenovo využívanie niektorých neobyčajných akustických nástrojov, napríklad písací stroj - pripomína Johna Cagea a Steva Reicha bez kakofónie a disonancií. „Potrebujem melódiu. Melódia má vždy prednosť,“ hovorí. Vernosť melódii, tá vytrvalá prítomnosť melodických, citových zákrut ho zachraňuje pred čistou matematickou abstrakciou. A určite má tiež veľa spoločné s úspechom jeho albumov.
Keď je hluk na koncerte priveľký, tak si jednoducho zapcháte uši. Medzi útokmi decibelov vždy občas iskrí ten smutný a temný tón, ktorý mieri presne do srdca ako úsmev Audrey Tautou. Hračkársky klavír, akordeón, ústna harmonika a k tomu sláčikové kvarteto unášajú našu fantáziu do detskej izby, na trh na bretónskom vidieku, na veľkomestský bulvár. Do zázračnej filmovej krajiny v našich hlavách, v ktorých sa premietajú len tie najkrajšie filmy. „Často sa hovorí, že mám filmový rukopis. Práca s filmovými obrazmi ma vzrušuje, ale nie je to nič, čo by mi bolo zvlášť pohodlné alebo príjemné. To je len jedno z klišé o mne. Alebo to, že som Bretónec. Pretože som nahral cédečko La Phare (Maják) a pretože som z Brestu, to ľuďom stačí. Ale napokon, je to aj tak jedno.“
Na konci dvojhodinového koncertu počujeme nedbalé merci. Rovnako minimalistická ako jeho zvuky, je celá táto šou. Spolieha sa len na hudbu a na niekoľko pekných svetiel v pozadí. Teraz chápeme, prečo Yann Tiersen komponuje predovšetkým hudbu k filmom. Lebo on je všetko iné, len nie charizmatický šoumen.
Tento muž radšej chodí po montparnasskom byte s harmonikou v ústach a hľadá melódiu, ktorú ešte nikto nepočul. Na pódiu sa reflektorom vyhýba, akoby sa ich bál, aj keď tie reflektory tiež svietia trochu placho. Tvár si skrýva za kučeravými aj strapatými vlasmi. Ešte jedno nenápadné poďakovanie a nesmelé bon soir. Strih. Deväť hudobníkov sa klania a majster ich predstavuje. Potom je koniec, a štatista vlastnej inscenácie odchádza.
Autor: ANDREA PUKOVÁ, Paríž - Bratislava
