Ingrid Timková a Jozef Vajda. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
á, Dušan Tarageľ, Anton Korenči a ďalší * Premiéra: 14. a 15. júna 2002
„Hry sa napíšu, a keď sa usmeje šťastie, vznikne predstavenie, a keď šťastie vytrvá,“ uvažuje Tennessee Williams, „diváci i kritici majú po predstavení pocit, že vidia dielo, ktoré je pravdivé aj zábavné a zároveň má schopnosť osloviť ich estetické vnímanie.“
Mačka na horúcej plechovej streche mala šťastie, že bola napísaná. Jej šťastie vytrvalo a bola uvedená v New Yorku v réžii Eliu Kazana, sfilmovaná s Liz Taylorovou a Paulom Newmannom v hlavných úlohách. Mačka, ktorá prežije aj tú najväčšiu páľavu, sa stala známou metaforou i výzvou pre hercov v početných svetových uvedeniach, teda tým, čomu hovoríme klasický repertoárový titul. Aj takmer polstoročie od jej napísania máme pocit, že ide o pravdivé dielo. Príbeh umierajúceho podnikateľa, ktorý chce zostať riaditeľom svojho malého sveta, je možno dnes pre nás aktuálnejší, než bol pred rokmi.
Už s väčšou rezervou možno v súvislosti s jej uvedením na Malej scéne SND v réžii Pavla Haspru hovoriť o zábavnosti. Dialógy sa ponárali do zdĺhavosti, nesporne zaujímavé herecké výkony Františka Kovára v postave Veľkého ocka a jeho manželky Evy Krížikovej akcentovali skôr tragiku postáv ako ich smiešnosť. To by stále nebolo nijako na škodu produkcie, keby celý inscenačný tvar nezlyhal v schopnosti osloviť súčasné estetické vnímanie. Tu a teraz, hovorí sa o poslaní divadla.
Hudba Igora Bázlika mohla byť pokojne napísaná aj pred desaťročiami. Scéna Vladimíra Suchánka ponúkla namiesto honosného domu milionára sklad nábytku, ktorý by zodpovedal ešte tak socialistickému hotelu po dvadsiatich rokoch devastácie. Zázrak sa nekonal ani v scéne narodeninového ohňostroja, ktorý svojou smiešnou pyrotechnikou ponáral produkciu ešte viac do inscenačnej biedy, ktorej jedinou vizuálnou prednosťou bolo, že sa hodila do ošumelého interiéru Malej scény. Scénické riešenie navyše vopred predznamenalo statickosť situácií i charakterov. Od začiatku sme museli tušiť, že sa rezignovaný a v alkoholizme sa utápajúci syn Brick (Jozef Vajda alternovaný Jánom Gallovičom) zo svojej strategicky umiestnenej postele nepohne, a tak vlastne nebolo o čom hrať.
Estetickým prvkom produkcie bola Ingrid Timková. Jej decentný prejav i výzor však akoby patril celkom inej postave z celkom inej hry. Vášnivý, primárny pud k životu, ktorý mal Margaret charakterizovať, nemohol u tejto skôr racionálne pôsobiacej interpretky nájsť asi to najdôveryhodnejšie stvárnenie. Obsadenie Sone Valentovej do postavy dcéry, ktorá mala dráždiť svojou okázalou plodnosťou, bolo na hrane, herečka však dokázala vytvoriť plastickú postavu kalkulujúcej Mae. Jej manžel Gooper (Dušan Tarageľ) tiež presvedčivo ukázal, prečo nebol otcovým miláčikom.
Inscenácia istotne mala byť a aj je založená na herectve, ktoré neurazí, dokonca sem-tam všeličo intímne prezradí zo zákulisia rodinného života. Nezaslúžime si však viac?
