Britskému prozaikovi Louisovi de Berniérovi vyšiel vlani v slovenčine román Mandolína kapitána Corelliho a tento rok v češtine Válka o zadnici Dona Emmanuela a Seňor Vivo a drogový baron. Na budúci rok chystá pražské nakladateľstvo BB jeho najnovší román Červený pes. FOTO - JEFF CRINTOR
LOUIS DE BERNIÉRES patrí medzi najvýznamnejších a najúspešnejších súčasných britských prozaikov. Narodil sa v roku 1954 v britskej vojenskej rodine, do literatúry sa uviedol trilógiou odohrávajúcou sa v Latinskej Amerike - do češtiny boli preložené už dve jej časti - Válka o zadnici Dona Emmanuela a Seňor Vivo a drogový baron, ktorý vyšiel v týchto dňoch. Uznanie a slávu priniesol de Berniérovi až štvrtý román Mandolína kapitána Corelliho. Aj ten je k dispozícii českým i slovenským čitateľom a nedávno sa hrala v našich kinách aj jeho filmová adaptácia. Najnovšou Berniérovou knihou je román Červený pes; v Británii vyšla pred niekoľkými mesiacmi. Na pozvanie Britskej rady prišiel autor do Prahy a besedoval na pôde Filozofickej fakulty Karlovej univerzity so študentmi anglistiky a čítal zo svojho diela v Mestskej knižnici.
Kam sa zaraďujete na súčasnej britskej literárnej scéne?
„Na jednej strane som onen tradičný biely heterosexuálny muž zo strednej triedy, a teda patrím k väčšinovému kánonu. Na strane druhej sa však vymykám, pretože skôr ako Británia ma ovplyvnila Latinská Amerika. Podobám sa teda autorom, ako sú Salman Rushdie alebo Ben Okri, či autorom z Austrálie, Afriky, Nového Zélandu alebo z Indie, ktorí síce píšu po anglicky a pre britských čitateľov, ale nie sú vnútri britskej tradície. Mimochodom, autori sú oveľa úspešnejší, keď umiestnia svoje príbehy mimo Británie.“
Prečo?
„Asi to má niečo spoločné so starým dobrým britským imperializmom.“
Čo je to to typicky britské?
„Mám zmysel pre humor a to je asi všetko, čo na mne z Brita zostalo. Platí, že Briti na juhu sa veľmi líšia od Britov na severe či na západe, a charakterizovať Britov ako celok je veľmi ťažké - najmä teraz, keď nás už nespája impérium a sme slobodní v tom zmysle, že sme sa mohli rozpadnúť na podskupiny. Asi nie sme takí chladní, ako si myslíme. Mali by sme venovať pozornosť tomu, ako nás vnímajú cudzinci.“
Čo vám hovorí Československo?
„Pre mňa je najsilnejším príbehom smrť Jana Palacha. To, prečo sa upálil, je hrdinstvo.“
Vaše prózy sú plné násilia, bojov a vojen. Sú medzi týmito konfliktmi nejaké rozdiely?
„Keď som bol mladší, bol som pacifistom - dúfal som, že ak nebudeme mať žiadnych vojakov, nebudú ani vojny. Bolo to naivné. Potom som si uvedomil, že vzdorovať akémukoľvek útlaku je ľudská povinnosť. Dnes verím, že existujú spravodlivé vojny.“
Aké?
„Také, ktoré bránia demokratické hodnoty, slobodu zhromažďovania, slobodu prejavu a podobne - to sú veci, za ktoré by som bojoval aj ja, keby som musel. Zároveň si nemyslím, že boli spravodlivé dobyvateľské vojny z čias pred sto rokmi - teda keď veľmoc vyrazila do Afriky a podrobila si pár krajín, čo sa vtedy bralo ako prirodzená vec.“
Ako ste sa vlastne stali spisovateľom?
„Najskôr som písal milostnú poéziu - čo znamená, že som písal básne osobe, ktorú som vôbec nezaujímal. Potom som mal už ako dospelý nehodu na motorke a zlomil som si nohu. Dali mi ju do sadry a ja som sa nemohol hýbať. Takže som sa vrátil k jednej poviedke, ktorú som napísal ako dvadsaťročný, a skúsil som s ňou pracovať. No a rozrástla sa na trilógiu, čím som prostredie Latinskej Ameriky pre seba vyčerpal. Ďalší román, Mandolínu kapitána Corelliho, som teda situoval do Grécka.“
Do Kolumbie ste kedysi odišli. Čo ste tam hľadali? Slávnych magických realistov? Ovplyvnili vás nejako?
„Pôvodne som si myslel, že Kolumbia je provincia na západe Kanady. (Smiech.) Autorov magického realizmu som sa najskôr nemohol nabažiť a potom som zasa cítil, že musím prestať. Magický realizmus ponúka ohromné uvoľnenie deja a zápletky, ale po čase stráca sviežosť. Vo svojej latinskoamerickej trilógii sa o toto písomníctvo nezastierateľne opieram, v Mandolíne už ho tak veľa nie je a v mojej budúcej knihe, ktorá sa bude odohrávať v Turecku, nebude vôbec. A musím dodať, že pre Latinskú Ameriku je magický realizmus často aj politickým realizmom - tamojšie prepletence ekonomickej, politickej a ideologickej moci sú naozaj mimoriadne. Niečo ma s autormi magického realizmu stále spája.“
Čo?
„Úsilie nájsť silný príbeh a láska k jazyku. Spomínam si, čo sa hovorí o Márquezovi - kedykoľvek vraj narazí na slovo, ktoré ešte vo svojej tvorbe nepoužil, napíše si ho na papierik a nalepí na chladničku.“
Autor: Tomáš Karger
