FOTO – ARCHÍV
Turisti v Paríži, krúžiaci v trojuholníku medzi Luxemburskými záhradami, bulvárom St. Michel a katedrálou Notre Dame, síce vidia kupolu Panteónu, ale vyberú sa tam len výnimočne. Panteón, ktorý dal postaviť kráľ Ľudovít XV., je pietnym lákadlom skôr pre parížsku ľavicu. Tá tam chodí po prehraných voľbách roniť slzy k pozostatkom Jeana Jacqua Rousseaua. Moderného intelektuála, ktorý bol prvý a v mnohých ohľadoch najvplyvnejší zo všetkých. Narodil sa v Ženeve 26. júna 1712 - pred 290 rokmi.
Rousseauovi predchodcovia ako Voltaire začali rúcať oltáre a namiesto nich nastolili vládu rozumu. Rousseau tvrdil, že každý má právo odmietnuť existujúci poriadok. A tiež, že v ľudskom správaní sú najdôležitejšie inštinkt, intuícia a pud. „Všetci ľudia sú si rovní,“ povedal ako prvý.
Novovek sa začal až po tom, čo Európa objavila prírodné národy, ktoré žili na iných kontinentoch. Francúzska revolúcia zmietla tradičný poriadok hneď po tom, čo Jean Jacques Rousseau našiel vrchol mravnej ušľachtilosti v divokosti.
Narodil sa v Ženeve a zomrel pri Paríži, desať rokov pred Francúzskou revolúciou. Mnohí tvrdia, že bol jej otcom, tak ako bol otcom všetkých socialistických teórií.
Tých viac ako šesťdesiat rokov medzitým tvoria zmätky, nešťastie, zápasy s priateľmi a súboje s nepriateľmi. Rousseau vždy buď horúčkovito pracoval, alebo sníval, lenivo živoril. Utiekol z meštianskeho domu. Vykonával hádam všetky zamestnania - okrem iného vymyslel nový notový systém, písal opery a drámy.
O erotickom živote píše vo Vyznaní. Všetko sa odohráva skôr vo fantázii než v realite. Najvzrušujúcejším zážitkom sú rany, ktoré ako chlapec dostáva od vychovávateľky a ktoré mu ponúkali najväčšiu rozkoš. Otvorene hovorí aj o onánii, exhibicionizme. Historik a filozof Paul Johnson tvrdí, že je isté, že mal celý život problémy s penisom.
Veľký teoretik výchovy nevedel, čo si počať s rodinou. Svojich päť detí dal do sirotinca, pretože, ako píše Johnson, boli hlučné a drahé. Rozháranosť jeho života zodpovedala rozháranosti jeho myslenia - bol skôr mužom nápadov.
Napísal dva spisy, ktoré mu priniesli svetovú slávu - Rozpravu o vedách a umeniach a Rozpravu o pôvode nerovnosti medzi ľuďmi. Aj vo všetkých ostatných dielach rieši stále ten istý problém - ako sa pôvodná podstata človeka dá zjednotiť s existenciou spoločnosti a štátu a s nutnosťou výchovy.
Podieľal sa aj na najväčšom projekte francúzskeho osvietenstva, najslávnejšej encyklopédii všetkých čias - 45-zväzkovom náučnom slovníku Encyklopédia vied, umení a remesiel, ktorý vyšiel sčasti ilegálne, v rokoch 1751 až 1780.
Rousseauove názory kritizovali celé zástupy jeho francúzskych súčasníkov. A nielen oni, napokon celá naša civilizácia stojí na vlastníctve a egoizme. V časti svojho najslávnejšieho románu Emil nazvanej Vyznanie viery savojského vikára vyjadril koncepciu „prirodzeného náboženstva“ nezaťaženého predpismi a rituálmi, ale vybudovaného na viere v kresťanského Boha a na súcite a svedomí ako základných ľudských vlastnostiach.
Všetci ľudia by si mali byť rovní, nemali by poznať útlak, biedu ani nespravodlivosť, hlásal Rousseau. Bol však prvým intelektuálom, ktorý systematicky využíval vplyvy privilegovaných. Bez ohľadu na to bol však práve on najhlbším mysliteľom celého francúzskeho osvietenstva. To on napísal: „Sloboda je poslušnosť voči zákonu, ktorý sme stanovili.“
Aj na vrchole slávy bol melancholický a neustále trpel vymyslenými chorobami. Žil izolovane, rozhádaný so svojimi osvietenskými priateľmi Voltairom a Diderotom. V roku 1762 na neho vydal súdny dvor zatykač a stal sa štvancom. Musel utiecť z Paríža. Chceli ho lynčovať aj švajčiarski sedliaci, sfanatizovaní protestantskými pastormi. Jeho posledné slová boli: „Tak som na tom svete sám.“
Potlesk pre Rousseaua trvá ešte dlho po tom, čo jeho popol počas Francúzskej revolúcie previezli do Panthéonu. Pre Kanta mal „citlivú dušu nedostižnej dokonalosti“. Pre Shelleyho bol „vznešeným géniom“, pre Schillera „kresťanskou dušou, pre ktorú sú vhodnou spoločnosťou len anjelské nebesia“. Hugo, Flaubert aj Tolstoj mu vzdali hlbokú úctu. Claude Lévi-Strauss, jeden z najvplyvnejších intelektuálov našich čias, ho v diele Smutné trópy oslavuje ako „učiteľa a brata“.
Jeho jediná láska Sophie d‘Houdetotová si myslí: „Bol taký škaredý, že som sa ho bála, a láska mu na príťažlivosti veľmi nepridala. Ale bol patetickou postavou a ja som sa k nemu správala veľmi láskavo. Bol to zaujímavý blázon.“
V utorok - Winifred Wagnerová
