Summit Európskej únie v Seville: pochmúrna svadba Západu s Východom. FOTO - REUTERS
Také je momentálne opätovné zjednotenie Európy: svadba východnej a západnej časti svetadielu, desaťročia rozdeleného múrmi a ostnatým drôtom studenej vojny. Aj názov hostiny je už nudný. Nehovorí sa o opätovnom zjednotení, alebo - ako sme vravievali my - o ozdravení Európy. Je to len „rozšírenie EÚ“ - jedno zívnutie, potom druhé a môžete vypnúť televízor.
Minulotýždňový summit v Seville potvrdil odhodlanie Európskej únie prijať desať nových štátov do konca roku 2004 - „iba“ pätnásť rokov od pádu Berlínskeho múru. Zároveň odložil najťažšie rokovania týkajúce sa financií na obdobie po nemeckých voľbách na jeseň tohto roku.
V Seville vodcov únie viac zaujímalo, ako udržať ľudí mimo, než ako ich vtiahnuť dnu. Nie vítanie spriatelených Európanov, ale prenasledovanie ilegálnych prisťahovalcov. To je horúca téma v EU-rópe otrasenej protiimigračným populizmom.
Zlyhali sme
Niektorí čitatelia, ktorí už teraz musia mať viac než 30 rokov, si možno pamätajú ono závratné leto spred trinástich rokov. Písal sa rok 1989 a komunizmus mierumilovne odstránili refolúcie (zmes reforiem a revolúcie) nového typu v Poľsku a Maďarsku. Svet bol plný nádejí. „Návrat do Európy“ bol vtedy hlavným sloganom Stredoeurópanov.
Čo zlyhalo? My. My Západoeurópania. Mnohí Západoeurópania aj tak nikdy skutočne nepovažovali tie „vzdialené krajiny, o ktorých vieme málo“, za súčasť Európy. Iní, zvlášť vo Francúzsku, vôbec netúžili, aby sa tieto štáty pridali k nášmu klubu boháčov. Popredný francúzsky obchodník raz súkromne zhrnul svoj postoj k rozšíreniu EÚ smerom na východ takto: Il faut toujours en parler et jamais y penser - Človek by o tom mal stále hovoriť a nikdy na to nemyslieť.
Potom sa Helmut Kohl a Francois Mitterand rozhodli, že západná Európa musí najprv urobiť vlastnú menovú úniu. Pekná myšlienka a zatiaľ je aj oveľa úspešnejšia, než mnohí pochybovači (vrátane mňa) očakávali. Bola to správna priorita v čase, keď sa práve končilo štyridsaťročné rozdelenie Európy na Východ a Západ? Nebola.
Urážlivý nezmysel
Teraz sa vodcovia EÚ nakoniec dohodli, že musíme zavŕšiť rozšírenie. Nikto však nechce zaň zaplatiť. Hlavných prispievateľov do rozpočtu únie, predovšetkým Nemecko, môže zobrať čert, ak zaplatia čo len euro navyše, a hlavných poberateľov, napríklad Španielsko, nech vezme čert, ak prijmú čo len o jedno euro menej. Čistá suma, ktorú chce EÚ previesť na desať nových členov za vyše tri roky od 2004 do 2006, je asi 25 miliárd eur. Na porovnanie - v rámci Marshallovho plánu poskytla Amerika ekvivalent 97 miliárd eur (pri dnešných cenách) západnej Európe za obdobie štyroch rokov, od roku 1948 do roku 1951. A v 90. rokoch previedlo západné Nemecko východnému asi 600 miliárd eur. (Za tieto čísla vďačím International Herlad Tribune, novinám, ktoré nedávno publikovali výborný trojdielny seriál na túto tému.) Toľko k ohromnej solidarite Európanov s Európanmi.
Podľa súčasných plánov získajú nové členské štáty, väčšina z nich je podľa noriem EÚ chudobná, na hlavu len asi polovicu sumy, akú dostávajú krajiny ako Španielsko, Portugalsko, Grécko a Írsko na projekty infraštruktúry, napríklad cesty a mosty.
Poľskí roľníci majú zatiaľ dostať len štvrtinu priamych dotácií, ktoré dostávajú roľníci francúzski. Súťažiť pritom budú na tom istom trhu. To je urážlivý nezmysel. Ako by to malo byť? Všetci roľníci a poľnohospodári EÚ by mali dostať len štvrtinu toho, čo dostávajú dnes, pretože Spoločná poľnohospodárska politika (CAP) je najdlhšie fungujúcim škandálom v priemyselnom svete - dvíha ceny potravín, čo jeme, a ďalej znevýhodňuje roľníkov v rozvojovom svete. Ale Francúzsko a ďalší poberatelia výhod CAP to nedovolia. V mene Európy, prirodzene.
Obavy
Dosiaľ som písal, akoby sa malo rozšírenie na východ so všetkými sklamaniami definitívne začať v roku 2004. Ani to však nie je isté.
Írsko musí absolvovať ďalšie referendum o dohode z Nice, na ktorú už raz povedalo „nie“. Grécko povedalo, že bude blokovať rozšírenie, ak nezahrnie aj Cyprus, hoci nie je jasné, ako by sa dal začleniť do EÚ rozdelený štát. Antiimigrační populisti od Haidera po Le Pena podnecujú a zvyšujú domácu opozíciu.
No najdesivejším vývojom je nárast nepriateľstva k EÚ vnútri kandidátskych krajín. V šiestich z desiatich favoritov povedalo menej než 50 percent opýtaných v prieskumoch verejnej mienky, že členstvo v únii by bola pre ich krajinu dobrá vec. V Poľsku, najväčšom a najdôležitejšom kandidátovi, si to myslí len 51 percent. „Včera Moskva, zajtra Brusel,“ tvrdí rastúca skupina poľských euroskeptikov. Je to, samozrejme, nespravodlivé, lebo Poľsko si nikdy nezvolilo členstvo v sovietskom bloku, zatiaľ čo jeho demokraticky zvolené vlády od roku 1989 vytrvalo klopkajú na bruselské dvere. Takéto pocity sú však oprávnené, ak bruselskí emisári vašej krajine predpíšu 80-tisíc strán pravidiel a smerníc a mnohé z nich ešte k tomu brzdia inak dynamickú novú trhovú ekonomiku.
Najzvláštnejšou a najdepresívnejšou vyhliadkou je, že nakoniec to bude Poľsko, kto v referende odmietne svoje nové členstvo v EÚ. Možno to je pritiahnuté za vlasy, ale nie je to celkom nemysliteľné. Podľa poľskej ústavy vyžaduje referendum v takýchto dôležitých otázkach jednoduchú väčšinu s viac ako 50-percentnou účasťou. Pri posledných parlamentných voľbách bola účasť 46 percent. Takže jediné, čo stačí povedať oponentom, je: „Ostaňte doma a dajte si ďalšie pivo.“
Západ a Východ
V konečnom dôsledku si nemyslím, že sa to stane. Myslím, že rozšírenie sa nakoniec začne v roku 2004 alebo 2005: škandalózne neskoro, ale lepšie neskoro ako nikdy. Už fakt, že takáto možnosť vôbec existuje, ukazuje, ako hlboko sme klesli. Keď som cestoval hore-dolu cez železnú oponu v starých zlých časoch studenej vojny, domnieval som sa, že Európa je rozdelená na tých na Západe, ktorí majú Európu, a tých na Východe, ktorí v ňu veria. Nikdy nezabudnem, ako som šiel s historikom a vodcom Solidarity Bronislawom Geremkom chodbou poľského parlamentu krátko po priekopníckych poľských voľbách v roku 1989. Náhle zastal a nadšene povedal: „Viete, pre mňa je Európa akousi platonickou podstatou.“
Keby bolo došlo k opätovnému zjednoteniu Európy pred desiatimi rokmi, do EU-rópy by sa z oslobodeného Východu preniesol obrovský pozitívny náboj tohto idealizmu a nadšenia. Stále dúfam, že k tomu aspoň sčasti dôjde. Že sa o to postarajú veľkí Európania, akým je môj starý priateľ Bronislaw Geremek.
Väčšina nových členov, ak a kedy sa vôbec pripoja, ale usúdi, že Európa, je naozaj len o handrkovaní sa za zatvorenými dverami o zopár miliónov eur navyše pre niektorý z vašich špecifických národných záujmov. To je poučenie, ktoré sme im dali za pätnásť rokov hanebných ťahaníc bez štipky vízií a ideí.
Autor: Oxford(Autor je historikom a politológom)
