Mikulášovi Dzurindovi stačilo pred týždňom jediné stretnutie s ministrom Macejkom a riaditeľom Egyedom, aby definitívne zistil, komu už nemôže dôverovať. FOTO - TASR
Komplot či odhalenie
Od začiatku vlakovej kauzy Mikuláš Dzurinda tvrdil, že celý prípad je surovou konšpiráciou, pokusom o politickú likvidáciu jeho osoby a veľmi vážnym poškodením jeho politickej strany. Aj keď sa predseda vlády a SDKÚ veľmi snaží, aby sám seba a svoju stranu vykreslil ako nevinnú obeť, fakty jeho verziu nepotvrdzujú.
Ani ten najschopnejší organizátor komplotu by nemal najmenšiu šancu, aby poškodzujúcu kauzu vyvolal, keby ju nestvorilo Dzurindovo najbližšie okolie - príbuzenské a politické.
Žiaden politický intrigán nemohol dosiahnuť, aby sa predseda výberovej komisie Železničnej spoločnosti a zároveň premiérov brat, dostal do názorového konfliktu s ministrom dopravy a zároveň blízkym politickým priateľom šéfa kabinetu. Tento konflikt nie je výsledkom komplotu, ale prirodzeným dôsledkom sporu dvoch záujmových skupín o to, kto dostane od železníc objednávku za niekoľko miliárd korún.
Rovnako prirodzene vznikol aj list poslanca Kresánka, ktorým premiéra Dzurindu požiadal, aby si vypočul stanovisko ministra Macejka a „obnovil dôveru“ k vedeniu ministerstva, lebo inak na to môže doplatiť aj SDKÚ. Skutočnosť, že bol zverejnený list, v ktorom pán Kresánek použil formulácie poodhaľujúce to, čo predseda vlády a jeho ľudia v SDKÚ skrývali, nie je komplot, ale spoločensky žiaduce odhalenie.
Ide o odhalenie, ktoré je dobré nielen pre Dzurindových nepriateľov, ale pre každého, kto zastáva názor, že politické strany ani príchodom k moci nezískavajú oprávnenie na zneužívanie svojho postavenia.
„Cítim sa veľmi poškodený, ja i SDKÚ,“ povedal premiér na záver týždňa. Toto poškodenie nie je výsledkom komplotu iných. Je dôsledkom toho, čo sa dialo v jeho najbližšom okolí.
Premiér a predseda SDKÚ okrem toho, že predložil prezidentovi návrh, aby odvolal z funkcie ministra dopravy Jozefa Macejka, vyhlásil, že nepodpíše volebnú kandidátku strany, ak na nej bude pán Macejko. „Podľa mňa nesmie byť taký človek na kandidátke SDKÚ,“ povedal Mikuláš Dzurinda.
Povedal to politik, ktorý sa veľmi pričinil o to, že sa „taký človek“ Macejko stal ministrom dopravy.
Spôsob (ne)náležitý
Po tom, keď musel z vlády odísť Gabriel Palacka, premiérov „prvý pilier“, malo KDH v úmysle, že obsadí uvoľnený post svojím človekom. Predseda SDK aj za cenu konfliktu s jedným z koaličných partnerov dosadil na tento post neznámeho, ale svojho kandidáta.
O nenápadnom ministrovi Macejkovi sa začalo diskutovať vtedy, keď Najvyšší kontrolný rad zverejnil výsledky previerky, ktorú vykonal v Slovenskej správe ciest. V čase, keď v nej bol Macejko riaditeľom, tam došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a k netrasparentnému vyplácaniu záväzkov. Faktami podložené podozrenia z možného klientelizmu a korupcie vtedy premiéra nezaujali. Svojho ministra si nevšímal ani vtedy, keď na seba upozornil verejným priznaním, že mu ponúkli úplatok tri milióny. Podrobnejšie preskúmanie jeho verzie totiž odhalilo, že obsahuje vecné a logické nedostatky, ktoré ho spochybňujú ako ústavného činiteľa.
Napriek týmto okolnostiam Jozef Macejko urobil celkom slušnú stranícku kariéru. V primárnych voľbách sa mu podaril najväčší skok vpred - dostal sa z dvadsiateho piateho miesta až na siedmu pozíciu. Predseda Dzurinda pri zdôvodnení návrhu na kandidátku SDKÚ o Macejkovi napísal: „Čo som si u neho všimol, je jeho neobyčajne jasné ekonomické videnie… a zásadné postoje, ktoré vždy náležitým spôsobom presadzuje.“
Po niekoľkých týždňoch dospel premiér k záveru, že „taký človek“ musí odísť z vlády i z kandidátky SDKÚ. Hlavný dôvod znel: „Macejko a skupina ľudí vo vedení jeho ministerstva nenáležitým spôsobom zasahovali do tendra.“ Od presvedčenia, že Macejko presadzuje svoje postoje „vždy“ náležitým spôsobom, k názoru, že do tendra na ľahké motorové vlaky zasahoval „nenáležitým spôsobom“, dospel premiér veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšie, ako sa stalo známe, či minister naozaj zasahoval do tendra spôsobom nenáležitým.
Prevádzkové náklady
„Na ministerstve dopravy sa v bezprostrednej blízkosti ministra Jozefa Macejka vytvorila lobistická skupina presadzujúca záujmy firmy Alstom,“ vyhlásil Mikuláš Dzurinda.
Lobistická skupina, ktorá presadzuje záujmy jednej firmy, určite nesleduje verejný záujem, ale nemusí škodiť tak ako iná skupina, ktorá presadzuje záujmy druhej firmy - ak je jej ponuka horšia ako prvej. Pochybnosti o tom, že ponuka konzorcia firmy Stadler a ŽOS Vrútky je lepšia ako ponuka firmy Alstom, má nielen minister Macejko a vedúci úradu Klučka, ale aj Najvyšší kontrolný úrad a jeho predseda Jozef Stahl.
Na rozdiel od výberovej komisie, ktorú viedol Miroslav Dzurinda, majú spomínaní páni silné pochybnosti o tom, či prevádzkové náklady ľahkých motorových vlakov, ktoré uvádza ponuka švajčiarskej firmy Stadler, môžu byť ani nie tretinové v porovnaní s konkurenciou. Preto sa ministerstvo dopravy na odporúčanie NKÚ obrátilo na Žilinskú univerzitu ako na inštitúciu, ktorá o tom môže poskytnúť posudok súdnoznaleckého charakteru. Obaja Dzurindovci, šéf výberovej komisie i premiér, reagovali na stanovisko NKÚ rovnako - spochybnením toho, či je vôbec oprávnený sa touto vecou v tejto fáze vôbec zaoberať.
Dôvod, pre ktorý premiér konal skôr a nečakal na stanovisko nezainteresovaných expertov, mal politický charakter. Musel reagovať na zverejnenie listu, ktorý mu poslal jeho priateľ a stranícky kolega Kresánek.
Ako to berie Gabo
Peter Kresánek svoj list napísal preto, aby bol premiér informovaný o tendri, „o problematičnosti tohoto obchodu“, i o tom, že výber, ktorý v mene železníc urobila výberová komisia a odsúhlasil riaditeľ Egyed, môže SDKÚ „kompromitovať ešte štyri roky“.
Kresánkov list bol posledným pokusom zmeniť názor premiéra, a preto obsahuje aj kľúčový argument: „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“ Táto veta fakticky potvrdzuje, že pre výsledok tendra je podstatné, ako „berie vec“ Gabo, teda Gabriel Palacka, pokladník SDKÚ. Neexistuje iný racionálny dôvod, prečo je dôležité to, ako „berie vec“ pokladník SDKÚ, ako dôvod finančný.
Kresánkova dodatočná interpretácia, že formuláciou „pozadie je pre stranu rovnaké“, mal na mysli pozadie politické, je falošná, lebo celý zvyšok listu je o tom, že z politického hľadiska nie je pre SDKÚ rovnaké, kto v tendri uspeje.
„Vyčítal by som si ale, keby som Ťa v záujme SDKÚ na tieto veci neupozornil,“ napísal Kresánek premiérovi ako priateľ priateľovi. Nebol to prvý prípad, keď takto spolu komunikovali.
Priateľ priateľovi
Na jar roku 1999 boli zverejnené staršie nahrávky rozhovorov medzi tromi osobami. Prvá z nich sa obracala na Mikuláša Dzurindu ako na šéfa SDK, aby zavolal primátorovi Kresánkovi a zariadil, nech jeho námestník nekladie prekážky dohodnutému obchodu. Ďalší rozhovor je medzi Dzurindom a Kresánkom. Vtedajší bratislavský primátor šéfovi SDK oznamuje, že všetko potrebné zariadil: „Súhlas som už dal.“ Vzápätí volá Dzurinda prvej osobe: „No len jednu vetu ti chcem povedať. Že by to malo byť v poriadku.“
Tak, ako sa obracal v roku 1998 poslanec Dzurinda na primátora Kresánka ako na človeka, ktorý ovplyvňoval dôležité rozhodnutia, tak sa zas poslanec Kresánek po štyroch rokoch obracal na premiéra Dzurindu. Záverečná výzva jeho listu priateľovi a straníckemu kolegovi znie, aby sa inak správal k Macejkovi a Klučkovi: „Obnov prosím dôveru k dvom spomenutým spoločným spoľahlivým priateľom, prípadne sa s nimi porozprávaj.“
Zverejnenie tejto korešpondencie Dzurindu prinútilo, aby sa s Macejkom a Klučkom demonštratívne rozišiel a Gabriela Palacku priviedlo k tomu, že avizoval žalobu na Kresánka. Ak to niekomu stačí, aby obnovil dôveru k týmto dvom priateľom, teda k Dzurindovi a Palackovi, potom mu naozaj stačí málo. Oveľa menej, ako je potrebné, aby sa na Slovensku niečo naozaj zmenilo.
