Ako sme už písali, bývalý austrálsky tenista, wimbledonský víťaz 1987, v súčasnosti tréner Pat Cash (37) vydal v Londýne knihu Uncovered, v ktorej ostro a bez servítky priznáva svoje neduhy, ale prezrádza aj na iných. V knihe je aj pasáž, keď Cash vedno s fitnes trénerom Gavinom Hopperom bránili Philippoussisovi vojsť do hotelovej izby Anny Kurnikovovej. Vtedajší Cashov zverenec Philippoussis ju v tom čase obdivoval a ruská kráska mu nariadila tri-štyrikrát za deň jej zatelefonovať, aká je okúzľujúca. Philippoussisa to postupne omrzelo a hodil Annu cez palubu.

Tvrdá časť Cashovej autobiografie patrí Lendlovi, ktorý sa stal Austrálčanovým nepriateľom číslo jeden. Melbournský rodák nazýva Ivana „Hrozného“ namyslencom a prirovnáva ho k mazákom, ktorí radi šikanujú mladších a vyťahujú sa. „Lendl patril neodškriepiteľne k rasistom,“ píše Cash, „čo ma veľmi prekvapilo u Čecha, ktorý emigroval do USA. Po odchode Arthura Asha sme mali zopár mladých čiernych hráčov v tenisovom okruhu - Hoopera, Nelsona, Bourneho či Sheltona. Lendl si nedal ani námahu, aby jeho ostré rasistické výpady voči nim nezačuli. V hráčskych reštauráciách rozprával najtvrdšie rasistické vtipy a hrozné veci. V deň, keď si vystrelil zo mňa, urobil veľkú chybu. Našiel vo mne úhlavného nepriateľa. Mal som 18 rokov a práve som prišiel z juniorského okruhu. Firma Diadora mi dodávala obuv a okrem tenisovej mi venovala do daru aj červené kožené joggingové topánky, aké nosil klient firmy Edwin Moses. Tohto čierneho fenomenálneho amerického prekážkara som obdivoval a tie červené topánky boli moja hrdosť a pamiatka. Sedeli sme v šatni tenisového klubu v Monte Carle s Paulom McNameem, keď tam vletel Lendl a oči mu hneď padli na tie červené topánky. Schytil ich za šnúrky a roztrhol na polovicu. Plastické dierky, ktoré držali šnúrky, poskakovali po šatni a Lendl sa zabával. Presne ako študenti v škole, ktorí šikanujú nových žiačikov. Schmatol som Lendla pod krk a nebyť Paula McNameeho, neviem, čo by sa stalo. Paul ma držal okolo hrude a ja som iba nadával Lendlovi do bastardov. Mňa jeho úspechy ani povesť nezaujímali. Práve naopak, jeho arogancia mi dodala guráž a vo finále Wimbledonu 1987 som mu to vrátil aj s úrokmi. Ľudia sa ma pýtali, či mi nebolo ľúto, že som Lendlovi nedal dvihnúť aspoň raz wimbledonskú trofej. Horkýže, ľúto! Nikdy som si nevychutnal každú sekundu zápasu tak ako vtedy s ním. Hral som na doraz, chcel som, aby trpel. Preto som podal taký výkon a mal takú radosť.“