Aj letmé zábery, ktorými strihá realitu súčasného divadla kniha Júliusa Gajdoša o divadle posledných desaťročí, môžu poskytnúť dostatočne zrozumiteľné ochutnávky. Natoľko zrozumiteľné, že nás poľahky vovedú do odlišných svetov, aby nás nimi najskôr len zaujali a napokon aj celkom poblúznili.
Július Gajdoš začínal ako autor, dramaturg a režisér v Slovenskom rozhlase v Bratislave, dnes žije a pracuje v Brne, prednáša na Janáčkovej akadémii múzických umení i Masarykovej univerzite. Je jedným zo zasvätených znalcov divadelnej postmoderny. V knihe, ktorú vydal, prekvapivo v slovenčine, zhrnul niekoľko jednotlivých ucelených štúdií. Začína postštrukturalizmom, aby prešiel od moderny k postmodernému štýlu a napokon sa usídlil v reáliách dnešného amerického divadla, z ktorého nám predstavil výnimočnú osobnosť, režiséra Roberta Wilsona, spolupracovníkom ktorého bol aj Glass, Waits či Borroughs.
Ale aj Laurie Anderssonovú, známu predstaviteľku onewomanshow, ktorej autorsko-biografické divadelné predstavenia sú nielen výnimočným zážitkom, ale aj hudobnou chuťovkou. Krátke strihy, v ktorých nám predstavuje režiséra Richarda Foremana, Caryl Churchillovú či Karen Finleyovú a feministickú teóriu aj divadlo nám napovedajú, že autor je dobre zorientovaný v problematike.
Jeho kniha je nielen zasväteným putovaním súčasným anglofónnym divadlom, ale predovšetkým dobrým vhľadom do základných problémov, s ktorými sa potýkajú výrečne známe svetové osobnosti zamerané na nové podoby divadla, a predovšetkým na nový zorný uhol, ktorým je performance ako názor. Ak hovorí o postštrukturalizme, tak len v súvislostiach moderny a postmoderny. V úvodnej kapitole Postštrukturalizmus v poznámkach na okraj sa zaoberá lingvistikou a jej vplyvmi. De Saussure tu vystupuje ako určujúca postava zmien, ktoré sa odohrali v teórii.
Aj druhá kapitola je ponorená do teórie, nazval ju Od moderny k postmodernému štýlu. A pokúša sa nás presvedčiť, že takýto štýl možno identifikovať, akokoľvek by kto pochyboval. Pripomína aj názor, že postmodernizmus sa niekedy považuje za reakciu na šesťdesiate roky, ale zároveň podčiarkuje, že ide o hlbší prienik do spoločnosti, že prenikol do vedomia ako fenomén, ktorý dokonca presahuje oblasť umenia.
V súvislostiach realizmu a moderny ho priamo charakterizuje ako nový pohľad, ktorý „vťahuje diváka do symbolických divadelných kódov“. Dôležité je však to, že berie na zreteľ diváka, že sa dokonca naňho sústreďuje. Pretože práve on sa stáva objektom „verbálneho a scénického diskurzu“. V divákovi vidí toho, kto „pociťuje rozkoš“ z objaveného.
Vracia sa v skratke k Artaudovi, Grotowskému a Kantorovi, ale aj k ďalším. Spolu s americkým divadelníkom Kirbym zdôrazňuje, že divákovi nejde o identifikovanie či dekódovanie racionálneho modelu, ale predovšetkým o „zmyslovú skúsenosť“. Vnímanie a zážitkovosť je tou hlavnou hodnotou, ktorú divadlo hľadá. Postmodernu chápe aj ako spochybnenie. Spochybnenie, ktoré na rozdiel od moderny obsahuje vždy aj odstup a iróniu.
Gajdoš nám svojou knihou ponúkol akýsi malý breviár súčasného postmoderného divadla. Dotkol sa mnohých podstatných vecí tak, aby nakriatol diváka k jeho poznávaniu. A v tom je jeho kniha vzácna.
Autor: ZUZANA BAKOŠOVÁ(Autorka je teatrologička)
