„Je možné, aby postavu, ktorú vytvoril jeden autor, použil nanovo ďalší?“ Takú otázku si kladie holandská spisovateľka Hella S. Haasseová (1918) a odpovedá na ňu kladne románom Nebezpečná známosť alebo daalenberské listy, ktorý vznikol v roku 1976 a teraz vyšiel v slovenčine (Aspekt, Bratislava 2001).

O čo ide? V roku 1782 dopísal Francúz Choderlos de Laclos epištolárny román Nebezpečné známosti, kde sú hlavnými aktérmi markíza de Merteuil a vikomt de Valmont; dielo odhaľuje mravy svojej doby, ale takým výnimočným a otvoreným spôsobom, že bolo súdne zakázané ešte v 19. storočí.

Román vo forme listov, ktorá bola vtedy módna, demaskuje najmä cez obe spomenuté postavy dvojitú morálku aristokratických vrstiev, ich frivolnosť a prudérnosť, pričom práve protagonisti sú brilantnou vzorkou intríg, prefíkanosti a zákerných hier, ktoré vedú proti iným i proti sebe navzájom a na ktoré naostatok sami doplácajú. Laclosovo dielo získalo najmä v 20. storočí takú popularitu (a aktuálnosť), že ho už niekoľkokrát sfilmovali.

Haasseová sa „ujala“ markízy de Merteuil vo chvíli, keď táto inteligentná, vzdelaná, vnímavá, no rafinovaná a demonštratívne bezcitná dáma, vyvrhnutá zo svojich kruhov, prenasledovaná súdmi a veriteľmi, uteká tajne v noci do Holandska. Po takmer dvesto rokoch sa holandská spisovateľka zadíva do lesíkov neďaleko svojho bydliska a zrazu sa jej v predstavách vynorí markíza, ktorá sa v týchto končinách kedysi usadila. To je podnet pre prvý list.

Spisovateľka svoju fiktívnu postavu najprv oslovuje, ako keby bola živá, hodnotí jej činy a rozhodnutia, má výhrady, ale v mnohom s ňou súhlasí. Následne vznikne aj list markízy, ktorá sa na rovnakom mieste, ibaže dvesto rokov predtým, zadíva do podobnej zelene a vo svojej osamelosti, v zostrenom vnímaní si naraz predstaví svoju budúcu partnerku na korešpondenciu, „čo by bola – pokiaľ ide o zovňajšok a pomery – mojím úplným protikladom, no pokiaľ ide o kvalitu myslenia, bola by mi podobná“.

Na základe tejto dvojfikcie vybudovala spisovateľka román v listoch, ktorý je akýmsi pokračovaním Laclosovho diela, čo má svoju logiku, lebo takýto úmysel vyjadril v závere svojej knihy aj pôvodný autor, no len ako nezáväznú hypotézu. Nech je tak či onak, Haasseovej román je inteligentne vymyslený a ešte inteligentnejšie napísaný.

Vzájomná korešpondencia sa týka všetkých možných problémov, z ktorých najdôležitejšiu úlohu hrá postavenie ženy v mileneckom vzťahu, v partnerstve, manželstve a spoločnosti. Čiže modernejšie povedané: jej emancipácia. Markíza v spisovateľkinej imitácii a imaginácii ostáva stále sama sebou – tak dokonale sa Haasseová vedela vžiť do vtedajších pomerov a do Laclosovej románovej postavy. V listoch to len tak iskrí, keď si obe vymieňajú názory – dokonca aj na literatúru – keď na diaľku toľkých rokov uvažujú o podiele rozumu na ľudskom správaní, o ženskej citlivosti a žiarlivosti, až to niekedy pripomína skôr duchaplný filozofický traktát s nadčasovou hodnotou než epický útvar.

A prečo nebezpečná známosť? Lebo autorka sa na konci priznáva, že sa vo svojom výtvore sama spoznala a že ho musí vyhnať zo svojich myšlienok.