Keď bol Mečiar druhý raz premiérom, Lexa mu robil šéfa Úradu vlády. Keď bol ministrom privatizácie, urobil z Lexu svojho štátneho tajomníka. Keď sa stal Mečiar premiérom tretí raz, povýšil Lexu na šéfa tajnej služby. Bývalý riaditeľ SIS preto v roku 1999 skonštatoval: „Celých osem rokov som nemal iného šéfa ani po štátnej, ani po straníckej línii.“
Dôkazy o Lexovej vine
Keď advokáti Ivana Lexu - Juraj Trokan a Ľubomír Hlbočan - najskôr pred okresným a potom aj krajským súdom zdôvodňovali, že ich klient nemôže byť stíhaný, lebo v kauze zavlečenie Kováča mladšieho platia amnestie, ktoré páchateľom tohto závažného trestného činu udelil zastupujúci prezident Mečiar, robili len svoju prácu.
Po zverejnení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave však páni Trokan a Hlbočan začali robiť aj nadprácu. Neobmedzili sa len na konštatovanie, že súd dal za pravdu ich výkladu amnestie, ale pustili sa do vysvetľovania, čo podľa nich z tohto rozhodnutia vyplýva.
Hoci už celé roky tvrdia, že so svojím ušlým mandantom nemajú žiaden kontakt, svojou advokátskou empatiou dospeli k záveru, že Lexa bude iste žiadať odškodnenie za svoje nezákonné stíhanie v kauze zavlečenie. Juraj Trokan nezostal iba pri tom. Keďže vraj orgány činné v trestnom konaní stíhali ľudí, ktorých stíhať nesmeli, „nastupuje otázka, čo s trestnou zodpovednosťou tých, ktorí sa pod takéto konanie podpísali“. S otázkou odškodnenia stíhaných a trestnej zodpovednosti prokurátorov nastúpili advokáti Ivana Lexu nielen účelovo, ale aj predčasne.
Generálny prokurátor i minister spravodlivosti už oznámili, že podajú sťažnosť pre porušenie zákona na Najvyšší súd. Kým o nej súd nerozhodne, reči o odškodnení a trestnom stíhaní zodpovedných sú nepatričné a právne pochybné.
Najväčšej nadpráce sa advokát Trokan dopustil vtedy, keď pre denník HZDS povedal, že „aj keby neexistovala amnestia na skutok zavlečenia, súdy by museli obvinenie Lexu a spol. vrátiť, lebo v spisoch naň neexistujú žiadne dôkazy“. Ľubomír Hlbočan sa k nemu pridal: „V spisoch niet dôkazov o Lexovej vine.“ Obžaloba, ktorú vypracovala v tejto kauze Krajská prokuratúra v Bratislave a ktorú pre Mečiarovu amnestiu nemohla uplatniť, svedčí o opaku. Je totiž plná dôkazov.
Obžaloba, ktorú v kauze zavlečenie vypracovala Krajská prokuratúra v Bratislave, sa týka trinástich obvinených. Ôsmi z nich ako „príslušníci štátneho orgánu - Slovenskej informačnej služby“ a štyria „ako civilné osoby“ sú obžalovaní z toho, že spoločným konaním „iného zavliekli do cudziny“, že proti nemu použili násilie, že tento čin spáchali so zbraňou a ako členovia organizovanej skupiny.
Trinásty potenciálny obžalovaný bol obvinený „iba“ z toho, že „páchateľom trestného činu pomáhal v úmysle umožniť im, aby unikli trestnému stíhaniu“.
Obsah tisícov strán vyšetrovacieho spisu prokuratúra skomprimovala do podoby 40-stranovej obžaloby, ktorá prináša dôkazy a svedectvá o tom, že sa trestný čin stal, podrobne opisuje, ako ho realizovali, kto sa na ňom podieľal a ako bol utajovaný.
Skupina na prepad
Obžaloba uvádza, že obvinený Lexa dal ako riaditeľ SIS ústny pokyn magistrovi Michalovi H., aby vytvoril „organizovanú skupinu osôb z civilného sektora na splnenie špeciálnych úloh na potreby SIS“. Oslovený príslušník takú skupinu naozaj vytvoril. Mala štyroch členov a jej „špeciálnou úlohou“, ktorou splnila „potreby SIS“, bolo zadržanie Kováča mladšieho na ceste zo Svätého Jura do Bratislavy.
Oboznámenosť obžaloby so všetkými detailmi tejto operácie dokumentuje fakt, že uvádza ešte aj číslo mobilného telefónu, z ktorého obvinený Michal H. informoval riaditeľa 2. sekcie SIS Jaroslava Svěchotu o „priebehu zadržania“ Michala Kováča.
Aj keď sa ani jeden zo štyroch „civilných“ aktérov prepadu a ani ich organizátor a vedúci z SIS k svojmu činu nepriznali, ich činnosť je dôkladne zdokumentovaná. Od chvíle, keď im Jaroslav Svěchota na pokyn Ivana Lexu poskytol na parkovisku pred zimným štadiónom päť služobných vozidiel SIS, až do času, keď za svoju „službu“ dostal každý odmenu 50-tisíc Sk.
Podľa obžaloby je „spáchanie trestnej činnosti týmito osobami potvrdené predovšetkým výpoveďou utajeného svedka číslo 1006, z ktorej vyplýva, že voči poškodenému Michalovi Kováčovi použili fyzické násilie, pričom sa mali vyjadrovať, že ho mali zbiť viacej, aby si menej pamätal“.
Lexa volá Martinkovi
Prepadová skupina odovzdala zbitého a alkoholom do bezvedomia intoxikovaného Kováča mladšieho dvom príslušníkom SIS. S pomocou ďalšieho kolegu previezli prezidentovho syna cez diplomatickú zónu hraničného priechodu Petržalka - Berg do Rakúska.
Spoliehali sa na to, že niekto z rakúskej polície alebo colnej stráže urobí kontrolu vozidla a zadrží Kováča. Lenže napriek avízu, že na parkovisku nájdu medzinárodne hľadanú osobu, Rakúšania si Kováčov Mercedes nevšímali. Preto jeden z dvojice príslušníkov SIS zatelefonoval Jaroslavovi Svěchotovi, čo majú robiť. Obžaloba uvádza, že „na základe rozhodnutia obvineného Ing. Ivana Lexu vozidlo malo byť prevezené do Hainburgu pred policajnú stanicu“.
Jaroslav Svěchota potom musel poslať do Rakúska ďalšieho príslušníka SIS, ktorý dvom kolegom ukázal miesto, kde majú odstaviť auto so zavlečeným, a potom rakúskej polícii oznámil, že „v zaparkovanom vozidle sa nachádza medzinárodne hľadaná osoba“. Sú o tom známe všetky podrobnosti, lebo Svěchotom vyslaný príslušník SIS podrobne vypovedal. A vypovedal aj ďalší príslušník, ktorý priviezol z Rakúska dvoch kolegov, ktorí osobne zaviezli zavlečeného Kováča za hranice.
Obžaloba ďalej uvádza: „O 16.03 obvinený Ing. Ivan Lexa mobilným telefónom číslo 0901 708 697 oznámil Karolovi Martinkovi, že strieborný Mercedes s koncovým dvojčíslím 41 stojí pred policajnou stanicou v Hainburgu, a keď tam už nestojí, tak ho už majú policajti.“
Záznam rozhovoru medzi Lexom a Martinkom, ktorý svojho času odvysielalo aj Rádio Twist, dokazuje, že bývalý riaditeľ SIS poznal všetky podrobnosti zavlečenia Kováča mladšieho do cudziny. Obžaloba teda svoje tvrdenia nezaložila iba na výpovediach príslušníkov SIS, ale aj na ďalších zdrojoch.
Na rozdiel od obhajoby, ktorá tvrdí, že o trestnej činnosti Ivana Lexu nie sú žiadne dôkazy, obžaloba konštatuje: „Vykonaným vyšetrovaním boli jednotlivé fázy trestnej činnosti zadokumentované výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi, ako i výpismi spoločnosti Eurotel o telefonických kontaktoch medzi funkcionármi SIS a riadiacimi dôstojníkmi.“
Spolu v miestnosti
V deň zavlečenia, teda 31. augusta 1995 sa o desiatej hodine v centrále SIS na Kopčianskej ulici konala v kancelárii Jaroslava Svěchotu porada. Jej ďalšími účastníkmi boli Ivan Lexa a riaditeľ odboru sledovania a operatívnej techniky SIS Judr. Gejza V. Dvaja podriadení vtedy riaditeľa SIS informovali, ako sú príslušníci SIS a členovia najatej skupiny pripravení, aby splnili pokyny, ktoré dostali - zadržať Michala Kováča mladšieho a dostať ho za hranice. Ivan Lexa z tejto porady odišiel priamo na Úrad vlády.
V apríli 1999 Vladimír Mečiar v televízii Markíza povedal, že na deň únosu môže Ivanovi Lexovi poskytnúť alibi. Na otázku denníka Nový Čas, o aké alibi ide, predseda HZDS 27. apríla 1999 odpovedal: „Pri začiatku rokovania vlády ma informovali, že Lexa prišiel a čaká v predsieni pred rokovacou miestnosťou. Bod, ku ktorému bol pozvaný, z rokovania nakoniec stiahli, ale Lexovi to neoznámili. Čiže keď sme vychádzali zo sály na obed okolo trinástej hodiny, Ivan Lexa tam bol… V predsieni vtedy čakalo dosť veľa ľudí a vždy tam stávali najmenej štyria príslušníci polície. Je nepravdepodobné, že by v tomto prostredí mohol ktokoľvek dávať pokyny alebo čokoľvek vybavovať. Preto sa mi zdá verzia o tom, že Lexa únos riadil, naprosto nepravdepodobná.“ „Alibi“, ktoré Mečiar poskytol Lexovi, však žaloba úplne vyvrátila.
Dvaja vládni administratívni pracovníci zhodne vypovedali, že Ivan Lexa prišiel na Úrad vlády o 10.30 h a „požiadal svedkyňu, aby oznámila predsedovi vlády, že je tu, načo Vladimír Mečiar prerušil rokovanie a spoločne s obvineným Ing. Ivanom Lexom opustili miestnosť, pričom v osobitnej miestnosti sa spolu rozprávali približne 20-30 minút. Potom obvinený Ing. Ivan Lexa z budovy odišiel a do skončenia rokovania sa nevrátil na Úrad vlády“.
Prepadová skupina, ktorú na pokyn riaditeľa Lexu sformoval príslušník SIS, prehradila cestu Kováčovi mladšiemu 31. augusta 1995 o 10.47 h. V tom čase bol riaditeľ SIS Ivan Lexa s predsedom vlády Mečiarom. Nesedel teda v predsieni s mnohými ľuďmi, ale v osobitnej miestnosti s jedným premiérom. V tomto „prostredí“ mohol riaditeľ SIS bez problémov prijímať hlásenia a dávať pokyny.
Človek, ktorý poskytol falošné alibi, v žiadnom prípade nie je dôveryhodným svedkom, ktorý by mohol spochybniť, že Lexa únos riadil. Poskytnutým falošným svedectvom expremiér spochybnil len sám seba.
Okolnosť, že bývalý riaditeľ SIS riadil zavlečenie pred príchodom na Úrad vlády a riadil ho po odchode z úradu, nasvedčuje, že ho mohol riadiť aj na Úrade vlády. V prítomnosti bývalého predsedu vlády, ktorý mu dodatočne poskytol falošné alibi.
