V roku 1961 si dvaja portugalskí študenti v lisabonskej krčme pripili na slobodu. Vzápätí ich zatkli a odsúdili. Režim diktátora Salazara to kvalifikoval ako poburovanie. Britský právnik Peter Benenson si prečítal túto správu v novinách a urobil to, čo sa zvyčajne nerobí: protestoval na portugalskom veľvyslanectve v Londýne. Argumentoval, že ich uväznili v rozpore so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Protest, pochopiteľne, nemal žiadny efekt, lenže Benenson urobil ďalšiu vec, aká sa zvyčajne nerobí: spísal tento a niekoľko podobných prípadov, medzi nimi napríklad príbeh väzneného českého kardinála Berana, uverejnil ich v týždenníku The Observer a všetkých vyzval, aby protestovali a napísali o ľuďoch vládam krajín, ktoré ich držia vo väzení len pre ich názor. Článok mal titul Zabudnutí väzni. Efekt bol nečakaný: listy napísali stovky čitateľov a dvoch Portugalcov prepustili.

O niekoľko mesiacov vznikla Amnesty International. Na plagáte jej rakúskej sekcie sú dva poháriky položené na stole a pod nimi text: keď si pripijete na slobodu, v dvoch tretinách sveta vás môžu zatknúť aj dnes. Amnesty funguje už roky v 31 krajinách a má vyše milión stotisíc členov. Získala tiež štatút pozorovateľa pri OSN.

Oproti iným mimovládnym organizáciám sa Amnesty International vyznačuje pravidlami, ktorými ju jej zakladatelia na začiatku zaviazali: žiadny jej člen ani skupina sa nemôže zaoberať prípadom vo vlastnej krajine - takže aktivity sa nemôžu stať niečím lobingom v prospech skupiny či politickej strany. Stanovy striktne vymedzujú mandát - to, čím sa Amnesty zaoberá: prípadmi ľudí väznených za svoje presvedčenie či názor vyjadrený nenásilnou formou, tzv. väzňov svedomia, ďalej ľudí súdených nespravodlivým a neprehľadným spôsobom a prípadmi mučenia, ponižovania ľudskej dôstojnosti a trestu smrti. Vďaka tomuto základnému obmedzeniu sa zaoberá vždy len osudmi konkrétnych ľudí - od celebrít po neznámych, o ktorých nikto nevie.

Na Slovensku sa AI angažovala v prípade spisovateľa Jána L. Kalinu, ktorého v sedemdesiatych rokoch odsúdili za knihu Tisíc a jeden vtip, prípadmi niektorých katolíckych aktivistov, napr. v roku 1977 v prípade mladých kňazov Róberta Gombíka a Mariana Zajíčka, ktorí sa snažili šíriť Chartu 77. Podľa ich slov sa dostali z väzenia práve na zásah Amnesty. K väzňom svedomia patril Václav Havel, dnes člen českej pobočky Amnesty.

Imidž zločincov nechce mať ani tá najdiktátorskejšia vláda. „Amnesty International vydiera viac ako sto národov sveta,“ povedal raz ugandský diktátor Idi Amin, a to je už slušný úspech. Úspešnosť sa nedá zmerať štatisticky. „Organizácia mládeže a frustrovaných starých dievok,“ povedal keňský generálny prokurátor a sociologicky nebol celkom vedľa: z milióna stotisíc členov je veľké percento študentov, ale aj žien v domácnosti a dôchodcov. Teheránsky činiteľ vyhlásil Amnesty za slúžku Satana, istý mexický denník za obdobu Hitlerjugend a indonézsky admirál povedal, že by sa mala premenovať na Communist International. Rádio Moskva zas svojho času tvrdilo, že Amnesty hrá rolu koordinátora v svetovom boji proti ZSSR.

Štyridsaťročná Amnesty dnes nie je v ľahkej situácii: na svete je viac iných, skrytých a nemenej brutálnych podôb porušovania ľudských práv než klasické prípady väzňov svedomia, na ktoré bola pôvodne predovšetkým budovaná.

Peter Benenson vo svojom slávnom článku pred štyridsiatimi rokmi písal, že každý deň čítame v novinách o veciach, ktoré nás napĺňajú pocitmi znechutenia a bezmocnosti. Za štyridsať rokov Amnesty International prestala bezo zvyšku platiť predstava, že bežný človek je bezmocný.

MARTA FRIŠOVÁ

Zajtra - Transsibírska magistrála

(Združenie AI na Slovensku - http://www.amnesty.sk)