FOTO - ARCHÍV

Lietadlo do juhokonžského Mbuji-Mayi je zvyčajne plné cestujúcich, ktorí nervózne držia na kolenách svoje kufríky plné peňazí, píše agentúra AP. Peniaze sú určené na nákup diamantov, ktoré sa ešte nevybrúsené dajú voľne kúpiť na trhovisku Medhi medzi stánkami s fazuľou, banánmi a orieškami. Prísne strážené správne stredisko Mbuji-Mayi v provincii Východné Kassai je diamantovou metropolou a zdrojom financií pre konžskú vládu vo vlečúcej sa občianskej vojne. Na trhovisku sa vám jej príčina ligoce priamo pred očami.

Kto má diamanty, ten vyhráva

V bani Kabuebue neďaleko Mbuji-Mayi hľadajú baníci v školskom veku ďalšie kamene. „Robím s diamantmi celý život,“ chváli sa 10-ročný baník Tshibuibua Mukengeshayi. Význam Mbuji-Mayi stúpol po tom, ako sa Rwanda a Uganda spoločne s povstalcami zmocnili o niečo menšej severnej diamantovej metropoly Kisangani. Rebeli a ich spojenci vtedy ovládli celý sever a východ krajiny. Bývalý konžský prezident Laurent-Désiré Kabila si preto privolal na pomoc Zimbabwe, Angolu a Namíbiu, aby zachránil, čo zostalo. Povstalcov napokon odrazili a boli za to štedro odmenení koncesiami na ťažbu diamantov. Kabila čerpal z baní okolo Mbuji-Mayi 100 miliónov dolárov ročne.

Mierová dohoda v Lusake bola podpísaná v roku 1999 v okamihu, keď sa k mestu blížili rwandskí a konžskí povstalci. Keby sa im vtedy podarilo Mbuji-Mayi obsadiť, možno by si mohli oni klásť podmienky prímeria. Až po zavraždení Kabilu v januári tohto roku sa začal črtať koniec tejto „prvej svetovej vojny Afriky“. Po nástupe Kabilovho syna Josepha sa šesť štátov a dve hlavné povstalecké skupiny dohodli, že spor urovnajú za rokovacím stolom.

Bohatstvo odteká

V roku 2000 sa našiel v okolí Mbuji-Mayi jeden z najväčších diamantov - mal 269 karátov. Šťastný nálezca ho predal obchodníkovi za milión dolárov a ten izraelskej firme s kontaktom na diamantovú burzu v Tel Avive za šesťnásobok. Izraelská firma podľa francúzskeho denníka Libération zaplatila za vývozné práva na diamanty 18 miliónmi dolárov a hovorí sa, že aj zbraňami pre konžskú armádu.

Obyvatelia Mbuji-Mayi majú pritom z diamantových baní len malý osoh. Nie je tu ani vodovod ani elektrina a cesty sa tu neopravovali od 60. rokov. Miestni radi predvádzajú, ako ľahko sa kedysi dali nájsť diamanty - zohnú sa a vezmú do ruky kameň z cesty. Zbieranie diamantov sa vyplatilo hlavne po daždi, hovoria.

Drahokamy netušenej hodnoty sa tu vyskytovali v takej hojnosti, že si ich obyvatelia mesta zasadzovali nebrúsené do hlinených múrov svojich chatrčí na okrasu. Belgickí obchodníci ich potom vymieňali za mydlo a soľ. „Ľudia vtedy diamanty v baniach zbierali,“ hovorí bývalý banský investor Joseph Mbaya. „Teraz sa tam musí tvrdo pracovať,“ dodáva.

Domy v Mbuji-Mayi sú stále z hliny a ľudia si ďalej zdobia ich steny - ale viečkami od fliaš. Žijú tu dve skupiny ľudí - tí, čo robia v bani, a tí, čo na diamantoch bohatnú. Diamanty idú z ruky do ruky, pričom ich cena stále stúpa. Baníci dostávajú také nízke platy, že túto prácu dnes robia hlavne deti. Ich jedinou nádejou je, že - podobne ako malý chlapec, ktorý našiel rekordný, viac než dvestokarátový kus - raz nájdu kameň nesmiernej hodnoty.

(čtk, kl)