Brazílčanka v hľadisku štadióna v Suwone dramaticky prežíva situáciu na trávniku počas zápasu tímu kanárikov s Kostarikou. Vo včerajšom súboji skupiny C majstrovstiev sveta Brazília vyhrala nad Kostarikou 5:2 a postúpila do osemfinále. FOTO – ČTK/AP
Goran z Tučepi v typickom chorvátskom drese s červeno-bielymi štvorcami dvihol nad hlavu zástavu v rovnakých farbách a jeho skupina spustila bojový chorál cestou k medzinárodnému štadiónu v Jokohame. V okolí stanice Šin-Jokohama vládla vyše hodiny pred zápasom Chorvátsko – Ekvádor (0:1) ťažko definovateľná zvuková kulisa.
„Celkom sa mi to páči, v istých chvíľach mi to pripomína diskotéku v nejakom bare u nás na Makarskej. Aj keď sa tí policajti tvária dôležito, sú vlastne komickí,“ odpil si z plechovky piva Suntory, majiteľ obchodu so zmrzlinou, a natešený pozdravil cez ulicu ďalšiu početnú skupinu „bokšičovcov“. Nik z nich vtedy ani na chvíľu nepochyboval, že s ekvádorskými fanúšikmi v krikľavo žltých dresoch budú po zápase v nočnej Jokohame zalievať ich žiaľ a oslavovať vlastný postup. Veď Ekvádor dovčera nezískal v G skupine ani bod a Chorváti si triumfom nad Talianmi (2:1) poriadne nabrúsili sebavedomie.
Varovná atmosféra
Kordóny policajtov so svietiacimi navigačnými ukazovadlami neúnavne usmerňovali masu fanúšikov tiahnucich k monumentálnemu medzinárodnému štadiónu. Svižné dobrovoľníčky do ručných ampliónov donekonečna rapotali organizačné pokyny v japončine. V mixe staničného rozhlasu a špeciálnych world cup informácií nebolo počuť na dva metre. Predavači z McDonaldu, ale i domácich gastronomických lahôdok ponúkali svoje menu dômyselne v balíčkoch na cestu. Varovná atmosféra medzi radvanským jarmokom, starou dobrou Portou a Woodstockom v japonskom balení.
„Nezapreli v sebe maratónsku krvnú skupinu,“ jadrne si „zafakoval“ anglický kolega, ktorý sa priletel akreditovať do Japonska až po postupe svojich reprezentantov. Pred bránami tlačového strediska pod mohutnými betónovými piliermi kolosu s kapacitou 72 370 miest ho spolu so mnou po márnom odpore všakovaké uniformy presvedčia, že niet inej cesty do hľadiska, ako regulárne vyhľadať akreditačné satelitné stredisko jokohamského štadióna niekde v okolí stanice, z ktorej sme práve spotení došprintovali. Napajedený George z Liverpoolu rezignovane zavesil batoh s notebookom na plot a s prstom na riedkej orientačnej schéme vo dvojici štartujeme za magickou skratkou VAS (Venue Accreditation Centre). Proti prúdu tisícok fanúšikov sme hneď po druhom pokuse zavrhli uisťovacie „koordináty“ od stoviek nesmierne ochotných dobrovoľných organizátorov.
Pasca bezhraničnej aktivity
Od základnej skúsenosti, že nik z nich ani len netušil, čo chceme (zbehlejší nás posielali nanajvýš späť do presscentra, kam však nemôže vstúpiť ani japonský cisár, ak nemá potrebnú visačku), viedla zradná cesta do pasce bezhraničnej aktivity pomocníkov, ktorá vždy vyústila do kolektívnej schôdze. Prvá modrá vestička bezradne privolá druhú, tá tretiu a zakrátko sme sa ocitli v obkolesení vášnivých radcov s rôznou výbavou angličtiny. Ak sa človek včas nevzdá, hrozí, že sa najskôr po prvom polčase dozvie, že vlastnou intuíciou zvolený smer bol správny.
Samotné „VAC“ na najdôležitejšom štadióne svetového šampionátu je zašité ako kedysi výdaj spešninových bicyklov na bratislavskej stanici. Anglán Ďuri takmer skolaboval, keď ho naširoko usmiata „jemnokráska“ ako vystrihnutá z bulletinu pre železničné uniformy zavrátila z ľudoprázdnej chodby, lebo si vybral kratšiu cestu, než bola vykolíkovaná.
Vyčerpaný kapituloval pri opakovanej prosbe o „cheese“ do fotoaparátu tak, že sa na dlhý čas sklátil z taburetky v kŕčoch smiechu mimo dostrelu objektívu ako v domácom pube po štvrtom guinesse. Bizarnú scénku som pohotovo cvakol z druhej línie, čo sa ukázalo v prvej chvíli ako nebezpečný zádrh. So samurajským výrazom sa priblížil najvrchnejší úradník akreditačnej unimobunky a zistil, že nemám oprávnenie na fotografovanie, lebo som len z kategórie píšucich. Najprv skúšal niečo o poplatku za prekročenie kompetencie, no dohodli sme, že to bolo posledný raz.
Nakatov dres
Už známy úsek k jokohamskej betónovej oblude sme s Georgeom absolvovali v prudšom maratónskom tempe s jednou zastávkou pri kiosku so suvenírmi. So všetkým zmierený kolega usúdil, že si musí vymeniť prepotené tričko a z vďaky za starostlivosť usporiadateľov „vycáloval“ osemtisíc jenov za krásny modručký dres Nakatu. Až vonku však zistil, že z regálu nezvesil božského Hidetošiho z talianskej Parmy, ale šestnástku menovca Kodžiho z japonského klubu Kašima. Na ďalší „fucking“ sa však už nezmohol. Zostávalo nám ešte vybehnúť nekonečných sedem poschodí na novinársku tribúnu bez výťahu a George žmýkal aj novučičkého K. Nakatu.
Goran z Tučepi, ktorý v tej chvíli vítal pri nástupe svojich v mori červeno-bielych dresov, ešte určite veril, ale po zápase sa Chorváti chystali na spoločný smútok so susednými Slovincami. Doma pri brehoch Makarskej. V jokohamskom prístave však pokračoval život svojím zabehaným rytmom.
VOJTECH JURKOVIČ, Jokohama
