František Mikloško, ktorý sa spolu s Petrom a Gabrielou Smolíkovcami stal laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2001, udeľovanej Porotou Ceny Dominika Tatarku, Konzervatívnym inštitútom Milana Rastislava Štefánika a Nadáciou Milana Šimečku. Cena sa udeľuje od roku 1994 a jej doterajšími držiteľmi sú Milan Hamada, Ivan Kadlečík, Pavel Vilikovský, Ivan Štrpka, Pavel Hrúz, Ľubomír Lipták a Dušan Dušek. FOTO – ALAN HYŽA
Dielo Zločiny komunizmu na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 je venované všetkým, ktorí v ňom sú alebo nie sú spomínaní, ale ktorých sa komunistické násilie akýmkoľvek spôsobom dotklo. To píšu v úvode dvojdielnej objemnej knihy s CD-ROM-om obsahujúcim vyše tisícmenný zoznam prenasledovaných ľudí editori František Mikloško a Peter a Gabriela Smolíkovci. Všetci traja sa včera večer stali laureátmi ôsmeho ročníka Ceny Dominika Tatarku za výnimočný edičný čin, ktorý pravdepodobne nemá obdobu ani v jednej postkomunistickej krajine. „Myšlienku, túžbu i potrebu urobiť takúto veľkú knihu, ktorú – ako povedal literárny vedec Peter Zajac – už nikto nemôže zmiesť zo stola a nikto sa nemôže tváriť, že tu nie je,“ hovorí FRANTIŠEK MIKLOŠKO, „som v sebe nosil už dlhé roky.“
Prečo teda kniha vznikla až teraz?
„Idea sa mohla realizovať až vtedy, keď sa ministrom spravodlivosti stal Ján Čarnogurský a ministrom vnútra Ladislav Pittner, a tak sme mali možnosť vstúpiť do zoznamov, dostať sa k archívom.“
Na vyrovnávanie sa so zločinmi komunizmu existujú viaceré názory. Aké miesto v tomto úsilí prisudzujete podobným knihám?
„V tejto chvíli už podstatné a vlastne jediné. Fáza aplikovania trestnoprávnej zodpovednosti je za nami, veľmi rýchlo uletela v novembri 1989. Dnes by vyvolávanie tohto ducha nenašlo ohlas ani medzi obyvateľstvom, ani medzi politikmi.“
Ale vy ste ani vtedy neboli zástancom procesov. Prečo?
„Myslím, že ešte bude predmetom politicko-historických úvah, či také niečo bolo možné urobiť a či by to malo význam. Jedinú nádej vidím vo vyrovnaní sa s tým práve cestou kníh, pomenovaním vecí, zdokumentovaním udalostí. Aj ako vážnej výstrahy do budúcnosti, že na nič sa nezabudne.“
Kniha má dva diely, v prvom je historické spracovanie komunistických perzekúcií, druhý obsahuje osobné svedectvá a zoznamy prenasledovaných ľudí i komentovanú bibliografiu. Koľko historikov sa zúčastnilo na tvorbe tohto diela?
„Je to výsledok trojročnej práce asi dvadsiatky renomovaných autorov. Historik Jozef Jablonický ho prirovnal k základnej stavbe, ku ktorej sa potom budú pridávať všetky ostatné knižky.“
V histórii tejto ceny narušil hegemóniu prózy, poézie či literárnej vedy iba raz historik Ľubomír Lipták. Nemáte obavu, že teraz si náš, z politiky unavený ľud, spomenie na Tatarkovu vetu z jeho Farskej republiky o tom, ako je u nás všetko a vo všetkom politika?
„Od novembra, keď bola kniha o zločinoch komunizmu uvedená, sa jej predalo vyše štyritisíc kusov, čo je pri jej objeme a cene viac než slušné.“
Pavel Hrúz, tiež jeden z laureátov ceny, raz so svojím typickým sarkazmom pripomenul, ako sa istý čas údajne vravelo, že kto nebol komunistom, nemôže túto cenu dostať. Vy ste ďalším dôkazom, že môže.
„Odpoviem spomienkou na jednu návštevu u Dominika. Boli sme sami a ja som sa ho opýtal, či mu môžem položiť nepríjemnú otázku – ako sa správal v časoch najväčších politických procesov. Skôr, než začal hovoriť, ma vyzýval: pýtaj sa ma, provokuj ma, šťúraj do mňa. V tom bola jeho obrovská veľkosť, že ako jeden z mála známych, mienkotvorných osobností obdobia komunizmu dokázal verejne priznať aj svoje chyby. Pritom to urobil so sebe vlastnou pokorou a zároveň hrdosťou toho karpatského pastiera, za ktorého sa stále vydával.“
Zrejme aj v tomto vidíte morálny rozmer tejto ceny.
„Práve od spomínaného Tatarkovho životného postoja vidím jemnú cestičku k reflexii národa o sebe. Vedieť sa postaviť aj k vlastným chybám v duchu onoho: pýtaj sa, provokuj, šťúraj do mňa. Aj preto si vážim, že sme laureátmi jeho ceny.“
A aký je váš názor na ceny vôbec?
„U nás sú mnohé ocenenia či vyznamenania sprofanované. Ceny si udržujú vážnosť svojimi nositeľmi. Len čo sa pri ich udeľovaní prižmúri oko, niečo sa chce kompenzovať, je zle. Vo všeobecnosti každej cene hrozí, že sa vyprázdni, najmä v takejto malej krajine.“
Na cenu ste viacerí, ako sa o ňu podelíte?
„Diplom a obraz od Milana Paštéku zostanú v kancelárii Smolíkovcov a odmenu päťdesiattisíc rozdelím autorom, aj keď pri ich počte to bude skôr symbolická suma.“
Budete vo vydávaní podobných kníh pokračovať?
„Závisí to od budúcej vlády, rezortných ministrov. Či bude vôľa vytvoriť inštitúciu zabezpečujúcu vstup do archívov. Ďalším faktorom je ekonomická situácia najmä mladých ľudí. Pokiaľ nie sú existenčne zabezpečení, majú iné starosti, než je ideologická nadstavba, akou je aj vyrovnávanie sa s komunizmom.“
Ako vidíte budúcnosť Ceny Dominika Tatarku, môžete ohodnotiť spoločnosť, v ktorej ste sa ocitli?
„Všetci laureáti mi tam pasujú nielen tvorbou, ale aj životným príbehom. Je to cena, ktorá si udržuje integrálnosť. Lenže – na Slovensku nič dlho nevydrží, takže sám som zvedavý, ako dopadne.“
