Jozef Šramka: Bez názvu.
Bratislavská mestská galéria, ktorá sa v ostatných rokoch čoraz výraznejšie zlepšuje, vystavila v kurátorskej koncepcii Ivana Jančára diela štyridsaťštyriročného sochára a maliara Jozefa Šramku. Takmer desať rokov po piešťanskom Priestore ‘93, kde prezentoval postmoderne kolorované kópie známeho lámača barly z kolonádneho piešťanského mosta, je tu znova. K niekoľkým pripomienkam starých prác pridal nové obrazy a sochy z konca minulého a začiatku tohto storočia.
Progresívna exriaditeľka SNG Zuzana Bartošová zaradila Šramku roku 1990 do výberu sedemnástich výtvarníkov postmodernej orientácie pre Esslingen, ktorý reprízovala koncom roka v Slovenskej národnej galérii. Žilinská výstava Sen o múzeu o rok neskôr ho situovala do línie od „galandovcov“ po súčasnosť. To už mal za sebou štyri z piatich Exteriérov, dvojicu Stretnutí českých a slovenských výtvarníkov i Výtvarné hody v rozostavanej vilke na okraji Čunova. Veľkú individuálnu prezentáciu 2 x 15 = 18 mal v Považskej galérii umenia v Žiline.
Vo vývinovej vrstve, ktorá nastupovala v troch fázach po roku 1985, patril k najvýraznejším. Zuzana Bartošová vtedy vybrala do kolekcie pre Esslingen okrem neho aj mladších: Laca Terena a Ivana Csudaia, Miloša Nováka a Martina Knuta. Jeho sochárske práce vrcholili v Babylóne a Lodi odvážajúcej Babylón (1988, 1989), maliarske v Lodi lásky a Hlúpom ženíchovi (1988). Na výstave Objekty a sochy v Žiline doplnil tieto kreácie prezentáciou laboratórnych krýs v ľudskom oblečení (1992), na Tajomstve (1993) okupáciou časti podkrovných priestorov objektmi a svetlom, inštaláciou konfrontujúcou svetské s náboženským. Vo všetkých týchto prácach sa stretá ironický intelekt s dogmou, naivizujúca prostota zobrazenia so sarkazmom i interpretáciou.
Súčasná výstava dokladá vývoj Šramkovej tvorby najmä trojicou prác. Je to politicky vyostrená zostava štruktúr: Letné, Digitálne a Politické štruktúry (2001 – 2002). Pomenovanie sa mení, interpretuje, v kontexte nadobúda rozličné významy a podoby. V roku 2002 dokončil Šramka prehnane zväčšenú fľašu Coca-coly (Bez názvu), ale etiketu nahradil motívom poslednej večere, Krista s učeníkmi. Pilátova odmena za zradu visí cez okraj. Napokon je tu ešte Brána pekiel. Na rozdiel od slávnej Rodinovej bronzovej Brány je doširoka otvorená.
Vo svojich dutinách, okienkach a úkrytoch hromadí nezmyselne použité, použiteľné i polozničené objekty spotreby. Pred strednou časťou Šramkovej brány pekiel sa vznáša podoba Spasiteľa, pripomínajúca poňatie súčasných diel jedného z jeho učiteľov na Vysokej škole výtvarných umení – Jána Kulicha – národného umelca a dvojnásobného laureáta štátnej ceny. (Jeho posledný katalóg totiž ponúkal okrem portrétov a ľudových motívov aj témy náboženské). V sarkastickej reinterpretácii Brány dosahuje najväčší účinok.
Jozef Šramka vie, čo treba povedať, a vie, ako to povedať.
Autor: RADISLAV MATUŠTÍK(Autor je teoretik umenia)
