* Bratislava 2002
Podstatou dobrého románu je vždy zaujímavý príbeh, rozprávanie, ktoré má logiku začiatku a konca a uskutočňuje sa jazykom, ktorý je všeobecný a zároveň veľmi individuálny. Dalo by sa povedať, že sú to príbehy, v ktorých víťazí dobro nad zlom, ale to by sme mali na mysli skôr rozprávky. Boh múch takou rozprávkou rozhodne nie je. Golding napísal alegóriu, čo v čase, keď sa v Anglicku písali realistické romány, príbehy zo života obyčajných ľudí, bolo nezvyčajné. Napísal archetypálny román, pretože bol presvedčený, že vzorce ľudského konania a správania sú prastaré a v každom období sa opakujú.
Román Boh múch vyjadruje myšlienky o skupine detí, ktoré sa po havárii lietadla ocitnú na neobývanom ostrove. Deti rôzneho veku a teda rozdielnych skúseností a ambícií. Okamžite sa vyčlenia vodcovia a k tomu nie sú potrebné ani podmienky a snaha o prežitie. Okamžite je totiž jasné, že existuje poddajná väčšina, manipulovateľný dav. Goldinga však nezaujíma len mechanika procesu vedúceho k vodcovstvu.
Spisovateľ bol zaujatý protikladmi dobra a zla, aj keď mu mnohí kritici vyčítali, že je zlom fascinovaný. Zlo skutočne v tomto románe víťazí, síce len dočasne a do chvíle, keď skupinu detí, ktorá sa začína navzájom vraždiť, oslobodia dospelí. Každý čitateľ však cíti, že tento zásah zhora nič nerieši a navyše, tieto deti, akokoľvek nevinné, sú „zachránené“ do sveta dospelých, čo práve vedú nukleárnu vojnu.
Goldingov román je alegorický, aj v opise spoločnosti, v ktorej idea rovnoprávnosti zaniká a je nahradená princípom autority. Chlapci totiž spočiatku z myšlienky rovnoprávnosti vychádzajú, dávajú prostredníctvom „mušle“ právo vysloviť každému svoj názor, hlasujú, ale potom všetko ušľachtilé ustupuje sile a moci jednotlivca a vodcovskému princípu.
„Na mušľu sa môžeme vykašľať. Vopred vieme, kto je schopný povedať niečo rozumné a kto nie. (…) Už je najvyšší čas, aby niektorí pochopili, že majú držať papuľu a rozhodovanie prenechať nám ostatným,“ hovorí jeden z vodcov skupiny. Golding však vidí zložitosť problému a román, ktorý napísal, nie je ani zďaleka pamfletom na totalitnú spoločnosť. Nezamieňajme jeho autora s Orwellom! V istom zmysle ide Golding ďalej. Ukazuje, že zlo je spoločensky prispôsobivé, nie je záležitosťou jedného systému. Upozorňuje, že zlo jedinca, ale i spoločnosť prerastá a nie je nikdy v čistej podobe oddeliteľné.
Naše úvahy nad románom, ktorý v roku 1983 dostal Nobelovu cenu za literatúru, môžu však aj viesť iným smerom, a budú aktuálne v čase, keď celá jedna subkultúra hlása akýsi neskutočný, ale iste faktický návrat k prírode a archaickej spoločnosti, kde budú len ochrancovia a zberači, určite i lovci a vodcovia, ktorí to so všetkými myslia len dobre. V tomto bezmála pastorálnom duchu sa napokon začína tento zlovestný príbeh.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, literárny a výtvarný kritik)
