Protilietadlový raketový systém S-300 objednala Mečiarova vláda v rámci deblokácie ruského dlhu. Moskve by sa tak odpísalo zhruba 160 až 180 miliónov dolárov. Po volebnej zmene v roku 1998 začali politici špekulovať, či takýto systém potrebujeme. Podľa vtedajšieho ministra obrany Kanisa nepodporovala dovoz ani armádna generalita. A keď sa do debaty zapojili špecialisti na zahraničnú politiku s argumentmi, že dovoz S-300 by mal nepriaznivý vplyv na proces integrácie Slovenska do NATO, osud systému bol spečatený. Dzurindova vláda sa rozhodla odstúpiť od zmluvy. Fakt je, že proti dovozu S-300 na Slovensko žiadna krajina NATO neprotestovala a žiadne oficiálne výhrady nemali ani USA.
Ďalší odporcovia dovozu tvrdili, že kúpením systému by sme sa stali od Ruska technologicky ešte závislejšími, ako sme. Je pravda, že S-300 potrebuje aj určitú zásobu rakiet. Cena jednej sa šplhá do výšky niekoľko stotisíc dolárov.
Rusi chceli odpísať z dlhu aspoň náklady, ktoré vynaložili na výrobu systému do zrušenia objednávky. O odškodnom sa zatiaľ krajiny nedohodli.
S-300 (v kóde NATO je nazvaný SA-10 Grumble, čiže Rachot) patrí medzi najvýkonnejšie komplexy protivzdušnej obrany. Armáda SR má vo výzbroji starší model S-300, ktorý je umiestnený v Nitre. Systém dokáže navádzať strely súčasne na šesť cieľov a má až 90-percentnú pravdepodobnosť zásahu cieľa. Dokáže ničiť ciele už pár metrov nad zemou, čiže je účinný aj proti riadeným strelám s plochou dráhou letu, ale zároveň je presný aj proti objektom vzdialeným desiatky kilometrov. Nevýhoda systému je, že v kopcovitom teréne sa jeho vlastnosti výrazne zhoršujú. (rf)
