Soňa Čechová. FOTO - PETER LEGINSKÝ
sti desaťročného jubilea tohto unikátneho periodika. Spomienke na Vlada Čecha sa v súvislosti s Mostami nemožno vyhnúť, veď bol to on, kto prišiel s myšlienkou založiť mediálne fórum, na ktorom by sa Slováci a Česi vlastne nerozišli, keď už bolo rozdelenie Česko-Slovenska viac než pravdepodobné. Krédo, ktorým sa riadil v politike, uplatňoval aj v časopise: Neupierame nikomu právo na samostatnosť, ale schopnosť spolunažívania považujeme za vyššiu hodnotu.
Pri vzniku Mostov sa pôvodne uvažovalo o denníku, prečo sa táto idea nerealizovala?
„Možno to znie paradoxne, ale syn dokázal pôžičkou zabezpečiť na denník peniaze, no to, čo nezískal a čo je stále problémom tohto periodika, sú ľudia. Na začiatku postupne štrnástim ľuďom ponúkol miesto šéfredaktora, tí väčšinou nadšene sľúbili a čoskoro si to rozmysleli. Tak sa rozhodol pre týždenník, ja som odišla z Kultúrneho života a stala sa dočasnou šéfredaktorkou.“
Odvtedy prešla redakcia mnohými zmenami.
„Áno, ale všetci tu zanechali niečo pozitívne. Priebežne sa nám pritom podarilo vybudovať široký okruh špičkových spolupracovníkov doma i v zahraničí. Jedným z pilierov Mostov je okolnosť, že prominentní autori u nás spontánne a vďačne - čiže zadarmo - publikujú.“
Existencia časopisu bola od začiatku spojená s riadnou dávkou donkichotstva. Kedy boli Mosty najviac ohrozené?
„Roku 1994, keď syn zahynul pri dopravnej nehode. Zdalo sa, že Mosty skončili, Vlado bol kľúčovou postavou. Ale nakoniec sme ich ani na jeden týždeň neprestali vydávať.“
Čelili ste aj tlakom štátnej moci, ktorá nebola myšlienkou Mostov príliš nadšená.
„Za Mečiarovej éry sme zrazu začali mať vážne problémy s inzerciou, jedna za druhou sa odmlčali firmy, ktoré nám boli dovtedy naklonené. Pociťovali sme nekorektnosť aj od distributérov, boli to však nedokázateľné podrazy. Tŕň z päty nám ťahali granty.“
A čo štátna podpora po volebnej zmene v roku 1998?
„Prišla, ale z českej strany. Naše súčasné ministerstvo kultúry asi považuje Mosty za politický časopis, a podporu nám zrejme poskytuje, len ak niečo zvýši. Vlani nám 27. decembra prišlo stotisíc korún, a pretože sme ich v danom kalendárnom roku, čiže za štyri dni nevyčerpali, žiada od nás túto sumu späť. A niektoré zahraničné inštitúcie nás práve po roku 1998 odmietajú podporiť - s tým, že už máme demokratickú vládu, ktorá je nepochybne na takomto periodiku sama zainteresovaná a teda štedrá.“
Aj tak je zázrak, že takýto nekomerčný časopis prežil. Len granty však na to nemohli stačiť, nemyslíte?
„To čosi navyše sa skrýva v dvojnárodnosti, že je to periodikum pre dva štáty. Práve táto jedinečnosť nás zachraňuje.“
Kedy ste zaznamenali najpodstatnejšiu zmenu v koncepcii Mostov?
„V polovici deväťdesiatych rokov, keď do funkcie šéfredaktorky prišla moja dcéra Marta Šimečková. Od úzko česko-slovenskej línie sme zamierili k európskej a od sentimentu k humoru. Tento model s menšími inováciami udržujeme dodnes.“
Môžete ho charakterizovať?
„Československosť chápeme šir-šie: nie ako koncepciu štátu, ale ako posolstvo občianskej spoločnosti, ktorá má v štíte všetky ľudské práva. Nechceme byť výlučne politický týždenník, našou snahou, aj súčasnej redakcie pod vedením básnika a prekladateľa Mariána Hatalu, je namiešať koktail v tom najlepšom zmysle slova. Noviny majú svoju vlnovku, od úvodného dvojrozhovoru cez esej, analýzy, komentáre, reportáže, monitor zahraničných médií, životopisné rozhovory, fejtóny až po úplne odľahčenú poslednú stranu.“
Aký je ohlas na Mosty v Čechách?
„Čitateľské zázemie je tam trochu iné ako na Slovensku, sledujú ich najmä novinári a ďalší mienkotvorní ľudia.“
Spomínané rozsiahle úvodné rozhovory dvoch osobností sa stali pre Mosty asi najcharakteristickejšie. Čím sa riadite pri ich tvorbe?
„Predovšetkým musia byť pestré - tematicky, aj pokiaľ ide o aktérov. Zväčša je každý inej národnosti - a nielen Česi a Slováci. Ak ide o partnerov rovnakej národnosti, záleží nám na tom, aby mali na danú tému rozdielny názor. Aby vyniklo, že deliaca čiara medzi ľuďmi nejde cez národnosť.“
Mosty majú meno a dobrú po-vesť aj vďaka iným akciám.
„Áno, sú aj čosi ako hnutie. Naše stretnutia inteligencie, takzvané Duchovné parlamenty, ktoré vymyslel roku 1993 Jiří Suchý, majú dobrý zvuk nielen v Európe, kde dostali cenu Spoločnosti Ericha Fromma, ale prejavil o ne záujem dokonca jordánsky princ Hassan bin Talal, predseda Rímskeho klubu. Druhým podujatím sú Luhačovice Vlada Čecha. V tomto kúpeľnom mestečku na slovensko-moravskom pomedzí sa totiž začiatkom dvadsiateho storočia začali schádzať českí a slovenskí národovci - vtedy ešte národovectvo nebolo konjunktúrou, ale rizikom - a vymýšľali spoločný štát. Dnes sú Luhačovice platformou informácií z prvej ruky - čo o sebe už nevieme, čo o sebe ešte nevieme.“
Iste vnímate všeobecný názor, že bez vašej energie by Mosty jednoducho neboli?
„Je to prehnaná fáma. Myšlienka Mostov je sama osebe dosť nosná, darmo by som ja mala energiu, keby nebol záujem. Okolo časopisu sa zgrupovala politická, spoločenská, kultúrna či publicistická elita, ktorá sa aj navzájom spoznáva. Mosty združujú, sú aj fórom stretávania.“
Čo je v čase jubilea vašou hlavnou starosťou?
„Aby Mosty fungovali aj bezo mňa.“
Chcete povedať, že by ste dokázali žiť bez Mostov?
„No, bez nich rozhodne nie. Ale iba v úlohe redakčného radcu, ktorý vďačne vypomôže, keď niečo zahap-ruje. Skrátka, babička v rezerve. Všetci vieme, aká je to dôležitá osoba.“
