Necelé dva roky vydržal boj Kultúrneho života, v lete s ním jeho vydavateľ - Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska - končí. Len nedávno mu pritom ministerstvo kultúry z účelových transferov pridelilo na tento rok pol druha milióna korún. Je to síce menej ako 2,33 milióna, ktoré dostal pri svojom štarte v roku 2000, ale aj tak sa zvonku zdalo, že neustále reči o zániku časopisu zostanú aj tentoraz len rečami.
Podľa šéfredaktora Jána Kamenistého je ročný rozpočet týždenníka štyri milióny a také veľké plátanie chýbajúcich financií asociácia už zrejme nepovažuje za únosné. Vydavateľ má na takéto rozhodnutie plné právo, no nielen Ján Kamenistý si myslí, že na záchranu či podporu časopisu mohla asociácia urobiť viac, predovšetkým zohnať schopného manažéra, ktorý by sa o Kultúrny život, ale aj ďalší asociáciou vydávaný titul - mesačník Romboid úspešnejšie staral. A v konečnom dôsledku aj o samotnú asociáciu. Ťažko porovnávať neporovnateľné, pre úplnosť však treba pripomenúť, že Romboid, ktorému odkleplo ministerstvo z toho istého transferového balíka rovný milión, s ním síce skromne, ale vyžije.
Rozpaky aj medzi „svojimi“
Zánik Kultúrneho života určite netrápi všetkých, čo na Slovensku majú do činenia s literatúrou či kultúrou vôbec. Kamenistého oživovací pokus bol totiž aj na „jeho“ pomyselnej barikáde v nekompromisne rozdelenej slovenskej literárnej obci prijímaný rozpačito. Argumentácia, že sa vytvorí protipól Literárnemu týždenníku, ktorý vďaka svojej oddanosti tomu „najsprávnejšiemu“, ale aj najsilnejšiemu hnutiu roky spokojne fungoval a ani po volebnej zmene v roku 1998 nebol priamo ohrozený, bola však pochopiteľná a vlastne aj akceptovaná.
Ešte k Literárnemu týždenníku: hoci jeho ekonomická pozícia vychádza zo spomínaných pevných základov, nemožno nevidieť ani pri jeho súčasnej „opozičnej“ parkete nepomerne aktívnejší ťah k finančným zdrojom. Žije aj bez transferu, ktorý, pravda, nie je jedinou formou štátnej dotácie, ale výsledný dojem podčiarkuje fakt, že oň tento rok ani nepožiadal. Domnienka, že by aj tak nič nedostal, je naozaj len v rovine domnienky, napríklad v spomínanom roku 2000 dostal od „zlého“ koaličného ministerstva 1,9 milióna korún.
Čaro značky
Od Kamenistého snahy vzkriesiť Kultúrny život (aj s vedomím i deklarovaním toho, že tu už nemožno hovoriť o priamom následníctve, ale skôr o čare značky KŽ), sa dištancoval aj Ivan Štrpka, ktorý ho viedol v jeho druhej ére od roku 1990 do roku 1993, keď časopis štátna moc, podobne ako koncom šesťdesiatych rokov, zlikvidovala. Štrpkov názor nebol osamotený a dnes je už jedno, či odporcov myšlienky opätovného vydávania Kultúrneho života viedlo úprimné presvedčenie o neudržateľnosti takéhoto periodika, nedôvera ku koncepcii či výhrady k osobe šéfredaktora, preferovanie idey koncentrovania síl na náročnú kultúrnu prílohu v niektorom mienkotvornom denníku, obavy z konkurencie či nostalgia spojená s glorifikáciou jeho významu najmä v šesťdesiatych rokoch.
Aj tu si však treba, pri všetkej úcte, uvedomiť, že aj Kultúrny život, vtedy ako orgán Zväzu slovenských spisovateľov, a teda aj mnohí jeho tvorcovia, sa medzi legendy zaradil po často rozporuplnej ceste. Na jej konci však bolo jedno slušné, v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi výnimočné periodikum, poskytujúce priestor na nekonformné názory.
Slovenský paradox?
Tretí Kultúrny život (ak nerátame viac-menej symbolický pokus o jeho vydávanie v roku 1994) však aj tak vydržal viac, než mu všetci predpovedali. Na rozdiel od predchodcov nezanikol z rozhodnutia štátnej moci ako nežiaduci, či dokonca opozičný časopis, ale vzdal sa ho jeho vydavateľ. Notabene krátko pred voľbami. A na tento fakt možno až nečakane kriticky poukazujú aj tí, ktorí časopisu príliš nefanúšikovali, či v lepšom prípade neverili. Pravda, často ho ani nekupovali, nečítali a ani doň nepísali.
Paradox? Ak si porovnáme, že české literárne časopisy dostali tento rok od ministerstva kultúry podporu (vrátane sľúbeného zvýšenia) 4,9 milióna českých korún, čo je dosť blízko sume slovenských literárnych transferov (Kultúrny život 1,5 mil., Revue svetovej literatúry 1,2 mil., Romboid 1 milión, Kultúra slova 120-tisíc a Kritika & Kontext 100-tisíc), tak sa zdá, akoby sa našej literárnej pospolitosti málilo jej rozdelenie „len“ na dva ťažko zmieriteľné tábory.
