Na jeseň 1998 sa Slovensko nachádzalo na pokraji medzinárodnej izolácie. Pre neplnenie politických kritérií členstva v euroatlantických štruktúrach sa ocitlo mimo hlavného prúdu európskych integračných procesov. Na summite NATO v Madride v júli 1997 Slovensko na rozdiel od Poľska, Maďarska a Českej republiky nepozvali na začatie rokovaní o členstve. Podobný debakel Slovensko zažilo aj na summite Európskej únie v Luxemburgu v decembri 1997, keď sa ocitlo v druhej kategórii uchádzačov o členstvo. Boli narušené vzťahy Slovenska nielen so západoeurópskymi krajinami a USA, ale aj so susednými štátmi.

Vláda Mikuláša Dzurindu sa po voľbách v roku 1998 prihlásila k zachovaniu kontinuity priorít zahraničnej politiky SR od jej vzniku. Zároveň však vzhľadom na predchádzajúci vývin zdôraznila nevyhnutnosť obnoviť a udržať dôveryhodnosť krajiny na medzinárodnej scéne. Vo vzťahu k únii a NATO sa zaviazala v čo najkratšom čase splniť politické kritériá na členstvo. Vytýčila si za cieľ vstup do OECD, zdôraznila význam rozvíjania visegrádskej spolupráce.

Činnosť rezortu zahraničných vecí sa dá celkovo hodnotiť pozitívne. Prioritné zámery vládneho programu v oblasti zahraničnej politiky sa postupne napĺňali. Zvýšila sa profesionálna úroveň diplomatickej služby. Na kľúčové zastupiteľské úrady Slovenska v zahraničí boli po roku 1998 vymenované osoby, ktoré v priebehu pomerne krátkeho obdobia dokázali zužitkovať svoje profesionálne schopnosti a vysoký spoločenský kredit v krajine pôsobenia v prospech krajiny. Týkalo sa to slovenských veľvyslancov v USA, Poľsku, Maďarsku, Českej republike, Rusku a v iných krajinách.

Integrácia

Pozitívne zmeny na domácej scéne sprevádzala slovenská diplomatická ofenzíva v zahraničí. V októbri 1999 sa v pravidelnej správe Európskej komisie o pripravenosti na vstup do Európskej únie konštatovalo, že Slovensko splnilo základné kritériá na otvorenie rokovaní na vstup do únie. Helsinský summit v decembri 1999 pozvaním Slovenska na predvstupové rokovania potvrdil názor komisie. Pravidelná správa Európskej komisie z roku 2000 prvý raz Slovensko charakterizovala ako fungujúcu trhovú ekonomiku. Na Laekenskom summite bolo Slovensko zaradené medzi desať kandidujúcich štátov, ktoré majú šancu zúčastniť sa na voľbách do Európskeho parlamentu na jeseň 2004.

Slovenská republika intenzívne využívala princíp „regaty“, uplatňovaný voči kandidujúcim štátom od roku 1999, ktorý umožňuje asociovaným krajinám postupovať v predvstupových rokovaniach individuálnym tempom. Do júna 2002 Slovensko predbežne uzavrelo 24 prístupových kapitol z 29, čo ho radí na popredné miesto medzi kandidujúcimi krajinami. Slovensko dokázalo predstihnúť aj niektoré štáty, ktoré začali predvstupové rokovania skôr, a má snahu ich ukončiť ešte v roku 2002.

Horúci kandidát

Slovensko sa stalo najhorúcejším kandidátom na vstup do NATO (o ďalšej vlne rozširovania aliancie by sa malo rozhodovať na jej summite v Prahe v novembri 2002). Podarilo sa to dosiahnuť nielen vďaka intenzívnej práci na reforme ozbrojených síl a prijatiu základných strategických dokumentov (Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR a Vojenská stratégia SR) v parlamente, ale aj vďaka tomu, že SR prejavila schopnosť plniť záväzky vyplývajúce z členstva v NATO aj za cenu prijatia pre verejnosť nepopulárnych opatrení. Prvý raz sa tak stalo počas kosovskej krízy, keď vláda otvorila vzdušný priestor pre letecké sily NATO a povolila pozemný tranzit cez naše územie. Rovnako sa postavila na stranu protiteroristickej koalície po tragických udalostiach 11. septembra minulého roku. Ponúkla naše spravodajské kapacity a počas vojny v Afganistane otvorila aj vzdušný priestor leteckým silám USA a Nemecka.

K zintenzívneniu spolupráce s NATO prispelo aj založenie spoločnej česko-slovenskej jednotky v rámci medzinárodných síl v Kosove (KFOR) a slovensko-česko-poľskej jednotky s velením SR. Dôkazom, že postavenie Slovenska vo vzťahu k NATO je iné, ako bolo pred vrcholnou schôdzkou v Madride, je aj fakt, že Senát amerického Kongresu v zákone o podpore rozšírenia aliancie, schválenom 17. mája 2002, počíta aj s finančnou podporou pre Slovensko v oblasti výdavkov na obranu. Slovenská diplomacia významne prispela k zintenzívneniu debaty o robustnom rozšírení aliancie. Slovensko pôsobilo ako aktívny člen tzv. vilniuskej skupiny uchádzačov o členstvo v aliancii, v máji 2001 ministerstvo zahraničia zorganizovalo v Bratislave summit kandidujúcich krajín a konferenciu Nové európske demokracie: líderstvo a zodpovednosť. Rok predtým Bratislava hostila konferenciu Novej atlantickej iniciatívy o perspektívach euroatlantickej integrácie.

Úspech v OECD

Zahraničnopolitickým úspechom bolo tiež prijatie Slovenska za 30. člena OECD v júli 2000. Slovensko v rámci plnenia podmienok vstupu vytvorilo priaznivejšie podmienky na pôsobenie zahraničných investorov, čo sa má v praktickej oblasti prejaviť vytváraním nových pracovných príležitostí. Členstvo v OECD výraznou mierou posilnilo medzinárodné postavenie krajiny. Zaradilo ju medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta a zároveň spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom medzi štyri najvyspelejšie postkomunistické krajiny. Pri rokovaniach o členstve v OECD sa ukázala dôležitosť odbornej pripravenosti a profesionálneho prístupu diplomatov, úradníkov i politikov pri presadzovaní záujmov krajiny.

Vo vzťahu k Rade Európy vláda splnila svoj sľub zakotvený v jej programovom vyhlásení a v januári 2001 podpísala Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov, ktorú parlament v júli 2001 ratifikoval.

Regionálna spolupráca

Rozvoj dobrých vzťahov so susednými štátmi vláda definovala ako trvalú prioritu zahraničnej politiky. Úspešne sa jej podarilo oživiť spoluprácu v rámci Visegrádskej štvorky, ktorej činnosť si získala uznanie aj na pôde únie. Potenciál tohto zoskupenia však nie je dostatočne využitý na formulovanie a realizáciu spoločných záujmov visegrádskych krajín v regióne strednej a východnej Európy. Blížiace sa rozhodnutia o ďalšom rozšírení EÚ a NATO vyvolávajú potrebu nanovo definovať úlohu V4.

Pozitívne sa rozvíjali predovšetkým vzťahy s Poľskom a Českom, ktoré nadobudli úroveň strategického partnerstva. Vo vzťahu k Maďarsku sa podarilo utlmiť spor okolo dokončenia sústavy vodných diel na Dunaji. Významnou zmenou bol fakt, že na rozdiel od minulosti sa SR po prijatí kontroverzného zákona o zahraničných Maďaroch maďarským parlamentom a po otvorení otázky Benešových dekrétov vládou Viktora Orbána mohla vo svojich postojoch oprieť o ostatných visegrádskych partnerov. Rozvíjala sa tiež spolupráca so susednými štátmi na úrovni euroregiónov, rástol vzájomný obchod.

USA a Rusko

V súlade s deklarovanými zahraničnopolitickými prioritami vlády sa podarilo zintenzívniť vzťahy s USA, naopak, vzťahy s Ruskom sa prestali považovať za alternatívu zahraničnopolitického smerovania, ako to bolo v rokoch 1994 – 1998. Podpora, ktorú SR preukázala demokratizačným snahám v krajinách bývalej Juhoslávie, posilnila pozície slovenskej diplomacie na Balkáne.

Vláda bola úspešná v úsilí o dosiahnutie vnútropolitického konsenzu v zásadných otázkach zahraničnopolitického smerovania SR. Väčšina relevantných politických síl a obyvateľstva podporuje vstup SR do NATO a EÚ. Zásadné bezpečnostné dokumenty boli v NR SR prijaté bez väčších straníckych konfliktov. Z hľadiska stability medzinárodného postavenia SR, najmä vzhľadom na etnické konflikty v juhovýchodnej Európe, má veľký význam prítomnosť Strany maďarskej koalície vo vláde.

Problémy a vyhliadky

Ani oblasť zahraničnej politiky sa však nevyhla problémom. Nepodarilo sa napríklad získať pre Slovensko miesto nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Pokrok v integračných procesoch naplno odkryl naliehavosť zlepšenia podmienok na tvorbu koncepčných materiálov v oblasti zahraničnej politiky. Dosiaľ chýba systematická podpora výskumu medzinárodného postavenia Slovenska zo strany štátu. Aj napriek zriadeniu Národného konventu o európskej budúcnosti Slovenska vo verejnosti zatiaľ nemá náležitý priestor diskusia o dôsledkoch členstva v Európskej únii, resp. o záujmoch krajiny ako člena budúcej rozšírenej únie.

Pri napĺňaní svojich základných zámerov v oblasti zahraničnej politiky je súčasná vláda najúspešnejšou spomedzi všetkých doterajších slovenských vlád. Či jej úsilie nebolo márne, do značnej miery ukáže nasledujúci vývoj, najmä výsledky parlamentných volieb v septembri 2002. Vedúci predstavitelia vrcholných orgánov NATO a únie, ako aj jednotlivých členských štátov obidvoch zoskupení, dávajú otvorene najavo, že podmienkou integračného úspechu je zachovanie kontinuity zahraničnopolitického smerovania. Na to však nestačia len verbálne deklarácie politikov. Je potrebná vernosť k hodnotám, na ktorých sú založené obe zoskupenia, dôveryhodnosť a reálne prejavená ochota plniť záväzky vyplývajúce z členstva.

Zástupcovia oboch integračných zoskupení avizujú ich rozsiahle rozširovanie. Opätovné zlyhanie Slovenska pri plnení cieľov, ktoré si v zahraničnopolitickej oblasti vytýčilo hneď po svojom vzniku, by znamenalo odsunutie ich dosiahnutia v dlhšom časovom horizonte. Slovensko by sa tak mohlo znova vzdialiť nielen Západu, ale aj najbližším susedom.

Písané pre projekt Inštitútu pre verejné otázky „Hodnotenie plnenia programového vyhlásenia vlády M. Dzurindu“.

© Inštitút pre verejné otázky

Autor: JURAJ MARUŠIAK