Po Carpenterovom životopise je už druhá kniha o Tolkienovi, ktorú máme k dispozícii. Ten, kto ju prečítal, vie, že to bol skromný, pracovitý univerzitný profesor, ktorý sa nikdy za „pána prsteňov“ - teda vládcu sveta - neoznačoval. Kto však nemá Carpenterovu knihu o Tolkienovi, nech sa uspokojí s touto: je o polovicu kratšia a tiež neobsahuje nič objavné či mimoriadne zaujímavé. Sú v nej však celé kapitoly didaktiky, ktoré majú čitateľov poučiť o zvláštnom postavení katolíckej cirkvi a katolíkov v Anglicku a situáciu z 3. januára 1892, keď sa v Bloemfonteine v Oranžskom slobodnom štáte narodil J. R. R. Tolkien. Obyvateľstvo bolo vtedy rozdelené „na tri skupiny: červené, tmavšie a biele“.
Život v tomto kúte južnej Afriky isto nebol jednoduchý, pre deti doslova nebezpečný. Keď bol Tolkien dieťa, pohrýzla ho tarantula. Je zaujímavé porovnávať, ako udalosť popisuje Carpenter a ako Coren, ktorý z Carpentera vychádza. Ten píše: „Uštipla ho a on utekal cez záhradu, až ho pestúnka schytila a vysala z rany jed. Keď vyrástol, spomínal, ako v strachu utekal cez vysokú uschnutú trávu, ale spomienka na samotnú tarantulu vybledla, a tak tvrdil, že mu po tej príhode nezostala žiadna zvláštna nechuť k pavúkom. Napriek tomu v príbehoch neraz písal o obludných jedovatých pavúkoch.“
A verzia Corenova: „Keď ho pohrýzla, ukázalo sa, že išlo o jedovatú tarantulu. Keby nebolo pohotového sluhu, ktorý vysal jed z rany, Tolkien by sa nikdy nedožil dospelosti a Pán prsteňov by nikdy nebol napísaný! Snáď práve preto sa pavúky tak často objavujú v Tolkienových knihách.“ Autor svojmu biografickému predchodcovi vďačí za veľa, nie však za povestné slovko keby, ktoré neplatí v histórii a je teda nemožné aj v literatúre.
Coren toho vysvetľuje príliš veľa a čitateľ sa cíti buď ako nechápavé dieťa, alebo ako idiot. A to nie je ten pravý spôsob dialógu autora s čitateľmi. Michael Coren je „skúsený a úspešný spisovateľ, zaujímajú ho životné príbehy slávnych britských literátov.“ Je však aj torontský novinár, spolupracovník rozhlasu a televízie - odtiaľ pravdepodobne ten jeho ľahký štýl. Keby sme v jeho rozprávaní nepočuli tóny veľmi osobné, zostal by dojem životného príbehu slávneho spisovateľa síce faktograficky presný, ale nie príliš vynaliezavý.
Tolkien nebol obdivovateľom životopisného žánru a až na sklonku života napísal niekoľko málo autobiografických čŕt a vyšiel tak v ústrety čitateľom, ktorých láska k Pánovi prsteňov bola nedeliteľná na „dielo a život“ autora. Aj tak to majú Tolkienovi životopisci veľmi ťažké, Michael Coren nie je žiadnou výnimkou.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
