FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
Vitálna sedemdesiatsedemročná Veronika Vilhelmerová sa do Španej Doliny v horách nad Banskou Bystricou prisťahovala z Prešova pred takmer šesťdesiatimi rokmi. O prostredí, v ktorom žije, nerozpráva ako o čomsi výnimočnom, ale skôr ako o bežnej súčasti každodenného života. „Životné prostredie, čo ja viem? Je čisté. Stále by ste len jedli, lebo vzduch je tu ostrý. Asi je aj čistý. Určite čistejší ako niekde v meste.“ Vymenila by Španiu Dolinu za dom v meste? „Nikdy,“ hovorí.
Jedine v Španej Doline sa pani Vilhelmerová cíti naozaj dobre. Čo jej chutí, si dopestuje v záhradke pri dome. Záhrada leží na takmer kolmom kopci. „Robím ako otrok a neprekáža mi to. Všetko, čo tu vidíte, pestujem úplne sama. Je to zdravšie, je tu iná zem,“ rozhodne sa po chvíli pani Veronika.
Mladá mamička s kočíkom si už taká istá nie je. „Ťažko povedať. Predsa len Banská Bystrica je dosť blízko a keď prší, s dažďom sa všeličo môže dostať do zeme.“ Napriek tomu tvrdí, že to, čo dopestujú, musí byť lepšie a čistejšie ako rýchlená zelenina a ovocie z obchodu v meste.
Ľudia v Španej doline sa zhodujú, že základom ich zdravia sú vzduch, voda a práca. Bez toho by, ako hovoria, pokapali ako muchy. „Mali by ste to vidieť. Keď sú deti choré, prídu sem. Za dva-tri dni sú úplne v poriadku. Vzduch tu u nás asi lieči,“ tvrdí Veronika Vilhelmerová
V čase, keď sa sem prisťahovala, žilo tu okolo 2500 obyvateľov, dnes zostalo 140 ľudí. Zdravé víkendy si teraz v obci robia väčšinou chatári z miest. Napríklad Jozef Horák, ktorý prišiel na návštevu k priateľom z Bratislavy, by sa však do dediny nepresťahoval ani kvôli zdraviu. Chatárom vraj stačia niekoľkodňové „rekondičné“ pobyty. „Načerpám energiu na ďalšie dni, ale žiť by som tu nevedel. Mesto je mesto.“
DANIEL VRAŽDA
