V zavedených demokraciách pôsobia vládnuce elity v prostredí, ktoré má ustálené normy verejného života. Držitelia moci v transformujúcich sa štátoch sú v odlišnej situácii: pravidlá nie sú ani zďaleka ustálené. Verejní činitelia môžu zbohatnúť na tom, že stvoria systémy a pravidlá vo svoj vlastný prospech. Na Slovensku väčšina spoločnosti nadobudla presvedčenie, že striedajúce sa politické garnitúry túto možnosť dokonale využili.

Časť prišla k svojmu presvedčeniu na základe informácií, čo všetko si poslanci a vládni činitelia, teda osoby, ktoré disponujú privilégiom, že si v mnohom sami určujú svoje finančné a iné požitky, už dopriali. Okrem pravidelného zvyšovania paušálnych náhrad či automatickej valorizácie platov, asistentov a ich kancelárií, aj takú maličkosť, akou je pravidelné poslanecké „fasovanie“ počítačov a tlačiarní na začiatku každého funkčného obdobia.

Druhá, informovanejšia časť verejnosti nedôveruje kolektívnej osobnosti slovenského parlamentu preto, lebo nekompromisné pravidlá prijíma iba pre tých, ktorým vládne, ale jeho nekompromisnosť nie je zvieryhodnená prijímaním rovnakých pravidiel aj pre sféry vládnuce. Posledným príkladom je neprijatie zákona o konflikte záujmov.

Je očividné, že krajina zákon potrebuje, lebo ide o normu, ktorá tam, kde sa naozaj uplatňuje, výrazne mení klímu verejného života. Ako upozornil jeho hlavný tvorca a predkladateľ Ladislav Orosz, Slovensko tento zákon potrebovalo aj pre nastolenie atmosféry dôvery medzi občanmi a politikmi.

V deň, keď poslanci zákon neprijali, boli zverejnené výsledky prieskumu verejnej mienky. Z nich je známe, že parlamentu nedôveruje 81,1 percenta opýtaných. Ak v zastupiteľskej demokracii voliči až do takej miery nedôverujú svojim voleným zástupcom, tak je podlomený základný pilier, na ktorom stojí systém parlamentnej demokracie. A to je stav, ktorý musí znepokojovať aj občanov, nielen poslancov. Hoci tých by mal znepokojovať najviac.