Podľa prieskumov verejnej mienky Národnej rade Slovenskej republiky nedôveruje vyše osemdesiat percent respondentov. Neschválením zákona o konflikte záujmov si parlament svoj „rating“ určite nezlepšil. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
ie v krajine. „Budeme musieť zrejme prijať aj zákony razantnejšie v tomto smere, a najmä upozorňujú nás na to, že nám chýba zákon o konflikte záujmov,“ povedala podpredsedníčka vlády pre európsku integráciu. Slovensku taký zákon nepochybne chýba, hoci ho má už od roku 1995.
Nie novela, ale zákon
Hlavný dôvod, pre ktorý žiadny z domácich činiteľov a ani zahraničných pozorovateľov neberie tento zákon vážne, je známy aj poslancovi a právnemu expertovi HZDS Jánovi Cuperovi, ktorý povedal, že „v súčasnosti platný zákon bol viac-menej postavený na etických kritériách“.
Zákon „platí“ pre verejných činiteľov, ktorí sa správajú eticky, a neplatí pre takých, ktorí konajú nemorálne, lebo ho porušujú. Je zrejmé, že v skutočnosti nejde ani tak o zákon, ako moralizujúcu deklaráciu, ktorú môže každý zvysoka a bez akýchkoľvek následkov ignorovať, lebo jej právna vynútiteľnosť je prakticky nulová.
To bol dôvod, pre ktorý v roku 2000 poslanci Langoš a Bartoš nezávisle od seba predložili parlamentu vlastné novely zákona o konflikte záujmov. Bartošova novela rozširovala právomoci parlamentného výboru dohliadajúceho na to, aby sa verejní činitelia nedostali do záujmového konfliktu. Langošov návrh zas posilňoval verejnú kontrolu nad tým, aby rozhodujúci činitelia nemohli využívať konflikt záujmov na nezákonné obohacovanie sa. Ani jeden z predkladateľov nebol úspešný.
Obaja od svojich kolegov počuli, že novela nie je dostatočná, že treba pripraviť nový ústavný zákon, ktorý bude konflikt záujmov riešiť komplexne a na európskej úrovni. Skupina poslancov, ktorú viedol Ladislav Orosz, taký návrh vypracovala. Na rozdiel od iných protikorupčných noriem, ktoré parlament schválil, nový zákon o konflikte záujmov neprešiel. Netýkal sa totiž len tých druhých, ale aj členov parlamentu a establishmentu.
Základy korupcie
Národná rada v dnešnom zložení dokázala schváliť veľmi dôležité zákony so zjavnými protikorupčnými účinkami. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, zákon sťažujúci pranie špinavých peňazí, zákony o štátnej a verejnej službe. Obchodný register sa dostal na internet, výročné finančné správy politických strán sa stali verejne dostupnými. Vo výpočte by sa dalo ešte dlho pokračovať.
Išlo o dôležité zmeny, ktorými dnešná vládna zostava a jej parlamentná väčšina demonštrovali, že sa odlišujú od predchádzajúcej garnitúry, lebo za jej čias podobné opatrenia nedostali šancu. Odhodlanie vládnucej väčšiny sa však zastavilo pred zákonom o konflikte záujmov, hoci jeho prijatie bolo ešte dôležitejšie ako to, čo sa proti korupcii urobilo doteraz.
Relevantné definície korupcie, ktoré vypracovali uznávaní experti a uznávajú ich aj svetové či medzinárodné organizácie a inštitúcie, sa zhodujú v tom, že korupčné je také správanie „predstaviteľov verejného sektora, či už politikov, alebo štátnych úradníkov, ktorým sa nedovolene a nezákonne obohacujú, a to tak, že zneužívajú právomoci, ktoré im boli zverené“.
Inými slovami, ak držiteľ nejakých právomocí uprednostnením súkromného záujmu poškodzuje záujem verejný, koná korupčne. Takéto konanie má svoj nevyhnutný predpoklad - konflikt záujmov. Preto je zákon o takomto konflikte nevyhnutný pre každý štát, ktorý boj s korupciou myslí vážne.
Úlohou zákona je najmä zabrániť, aby ku konfliktu záujmov vôbec došlo. Ak sa to už stalo, aby sa čo najrýchlejšie taký konflikt odstránil. A ak náprava nebola dostatočne rýchla, aby prospech verejného činiteľa z porušenia zákona nebol beztrestný.
Dôsledky toho, že Národná rada ústavný zákon o konflikte záujmov neschválila, presne vystihol poslanec Šebej: „Tí, čo za zákon nehlasovali, vážne poškodili vnútorné prostredie krajiny a našu reputáciu v zahraničí.“
Presne podľa zákonníka
Vnútorné poškodenie krajiny možno odhadnúť na základe analógie s veľkým podnikom. Ako príklad môžu slúžiť bývalé VSŽ Košice a dnešné U. S. Steel.
Keď oceľové jadro železiarní prevzala americká spoločnosť, zistila, že mnohí činitelia vtedajšieho manažmentu majú svoje podiely, a teda aj záujmy vo firmách, ktoré obchodujú s U.S. Steel. Vrcholové vedenie spoločnosti na čele s Johnom Goodishom využilo ustanovenie Zákonníka práce, ktoré zakazuje konflikt záujmov: zamestnanec nemôže mať profit z externých spoločností, s ktorými spolupracuje jeho zamestnávateľ.
Američania využili možnosti, ktoré im dal zákonník, a tvrdo zasiahli proti konfliktu záujmov, teda aj proti nezákonnému obohacovaniu sa na úkor firmy. Prepustili aj vyššie postavených pracovníkov, prerušili spoluprácu s viacerými dodávateľmi a prestali spolupracovať viac než so stovkou sprostredkovateľských firiem.
Výsledok sa dostavil okamžite. „Tým, že boli dodávatelia schopní vyhnúť sa týmto konfliktom, mnohí z nich zo dňa na deň vedeli znížiť cenu o pätnásť percent,“ skonštatoval prezident Goodish.
Skutočnosť, že slovenská spoločnosť nie je schopná vyrovnať sa s konfliktom záujmov tak, ako spoločnosť U.S. Steel, spôsobuje krajine obrovské škody. Ide o to, že ak niekto získa veľké peniaze na korupčnom základe, niekto iný ich musí stratiť. V konečnom dôsledku za konflikt záujmov napokon vždy platia občania. Ale poškodený je aj verejný život krajiny.
Na slovenský spôsob
Korupcia, ktorá vyrastá z konfliktu záujmov, nie je okrajový jav, ale fenomén, ktorý ohrozuje samotnú podstatu politiky v demokratickej spoločnosti. Ak verejní činitelia nekonajú vo verejnom, ale v súkromnom záujme, likvidujú tým jej zmysel. Politika má byť predsa správou vecí verejných vo verejnom záujme. Ak ňou nie je, tak nejde o dobre politicky spravovanú spoločnosť.
Autori knihy Korupcia na český spôsob dospeli k záveru, že „politická korupcia nie je len činnosťou, ktorá narušuje oficiálne pravidlá a normy, ale je činnosťou, ktorá od základu oslabuje politiku. A to bez ohľadu na to, či je táto činnosť legálna, alebo nie“. To isté možno povedať aj o korupcii na spôsob slovenský.
Práve pre mimoriadnu spoločenskú nebezpečnosť preferovania súkromných záujmov pred záujmami verejnými, sa témou konfliktu záujmov zaoberá aj Európska komisia. Tak ako v hodnotiacej správe za minulý rok pripomínala Slovensku potrebu prijatia zákonnej normy, ktorá by tento druh korupcie eliminovala, či aspoň komplikovala, bude ju pripomínať a urgovať aj v správe o roku 2002.
Skutočnosť, že koaličná rada, ktorá sa inak zaoberá všelikým a všeličím, neprerokovala zákon o konflikte záujmov skôr, než sa ním zaoberal parlament, svedčí o tom, že sa politická „vôľa“ na jeho prijatie veľmi nehľadala. Prinajmenšom sa nehľadala spôsobom, ktorý by zodpovedal významu tejto normy pre vnútorné prostredie krajiny a pre našu reputáciu v zahraničí.
