Jana Kirschner. FOTO - ONDŘEJ PÝCHA
Najprv mal Pelikán vyjsť v máji 2001, potom v novembri, neskôr zas tento máj a nakoniec vychádza v júni. Prečo?
„Prvé demonahrávky vznikli rok pred tým, ako mal vyjsť. Potom som odišla do Ameriky na mesiac a pol a po návrate som premýšľala, že potrebujem zmenu. Začala som hrávať v Lozorne s Martinom Wittgruberom, Umelcom a Robom Ristom, ktorý prišiel bubnovať aj do našej kapely. Všetko bolo pripravené, akurát to vyzeralo, že na albume budú len tri slovenské veci. Prvý odklad prišiel, keď si Robo zlomil ruku. Hoci hral dobre aj s jednou, nebolo to na album. V máji sme išli do štúdia nahrávať podklady. Zavolala som Andreja Šebana, človeka, ktorý by nás viedol jednou cestou.“
Šeban produkoval váš album?
„Produkoval nahrávanie niektorých podkladov. Všetko už bolo nahrané, len spevy stále nie. Prevaha anglických vecí bola zreteľná. Andrej Šeban je zástancom slovenčiny v textoch a presvedčil ma, aby som napísala aj na ostatné pesničky slovenské texty. Z piesne Dolphins vznikla skladba Aký príde deň v štúdiu, keď som nevedela vysloviť jedno slovíčko. Naštvalo ma, že spievam niečo, čo neviem ani vysloviť.“
Zvláštna okľuka - od producenta prvej platne, ktorý sa nepodpísal svojím menom, ste sa dostali opäť k Šebanovi. Už si rozumiete?
„Na začiatku sme sa len rozprávali, vytvárali sound, hrozne čistý, hrozne jednoduchý, minimalistický. Pri nahrávaní spevov mi Andrej začal vysvetľovať frázovanie, o ktorom som predtým nič netušila. Hovoril mi, čo sú osminy, šestnástiny, vyklepkávali sme na stole rytmus. Bola som z toho zmätená, robila som niečo vedome a to je to najväčšie trápenie. Andrej však priniesol veľa nových vecí, som rada, že sme sa na tejto platni stretli.“
V štúdiu ste boli dosť dlho. Stále ste presvedčená, že na dobrú hudbu netreba veľa peňazí?
„Som presvedčená, že to tak funguje. To, že nahrávanie sa predĺžilo o niekoľko mesiacov, súviselo s našou pripravenosťou ísť do štúdia. Posledné týždne bolo nevyhnutné zastaviť úplne všetko okolo a dokončiť nahrávanie platne. Teraz je kapela taká kompaktná, že ďalšiu platňu môžeme nahrať za tri-štyri dni.“
Cítili ste tlak okolia, kedy už bude album?
„Na začiatku sa každý pýtal: A čo tam bude? Ako to bude vyzerať? Urobte to ako ten predošlý, to bolo super! Ale nedá sa stáť na jednom mieste, veď to každý pozná. Neskôr sa pýtali: Kedy to už vyjde? Tlačil každý okrem firmy, ktorá nám nechala čas.“
Akoby ste sa uzavreli pred vonkajším svetom.
„Potrebovala som komunikovať hlavne sama so sebou, aj keď to bol najvyčerpávajúcejší dialóg. Nechcela som sa zaoberať vecami, na ktoré musím dávať zbytočnú energiu. Dva posledné mesiace som komunikovala len s ľuďmi, ktorí dokončovali platňu: Vrabec, Tomáš Branický a Martinko Wittgruber, zavretí v štúdiu Vajnory.“
Zvonku to vyzeralo ako šikovný ťah, ako sa stať vzácnou, aj keď je vás všade plno.
„Po druhej ‚doske‘ nastalo absolútne šialenstvo, ktoré teraz obmedzujem. Musela som odpovedať na otázky, o ktorých som nič netušila. Globalizácia - čo ste sa zbláznili? Ako to mám vedieť! Som v štádiu, že ma to vyčerpáva, vytvorila som si vlastnú stenu. Môže sa zdať, že som arogantná, ale to je moja voľba.“
Máte pocit, že hudba je to jediné vo vašom živote, alebo ste našli aj niečo iné?
„Hudba je to, čo chcem robiť, to je jasné. Ale niekedy mám pocit, že by som potrebovala zamestnanie. Robiť čašníčku napríklad.“
Čože?
„Chýba mi systém, ktorý by ma dostal do reality. Raz za čas zistím, že existuje pošta, že musím ísť do banky. To vo mne vyvoláva strach a hystériu!“
Je váš svet skutočne taký sentimentálny ako tento album?
„Sentiment alebo melanchólia - ako to nazvať? Nálada vyšla zo situácie, v tom prúde udalostí som túžila po pokoji. Ja sama nie som pokojná, skôr po pokoji túžim. Celá platňa je pre mňa odpočinutím si po tom všetkom, čo bolo predtým.“
Urobili ste ju po svojom, ale mysleli ste aj na poslucháčov, ktorí vás poznajú vďaka hitu Žienka domáca?
„Ani vtedy, keď sme robili platňu V cudzom meste, sme neuvažovali, ako si niekoho získať. To isté sa stalo aj tu. Nerobili sme žiadne veľkolepé aranžmány ani refrény, tie pesničky si samy vyžadovali intimitu.“
S Robertom Kodymom spievate duet. Je práve on vaša krvná skupina?
„Pôvodne to mala byť anglická skladba, do ktorej som chcela dostať podmanivý, silný mužský vokál, ktorý by kontrastoval s mojím. Jediný, kto mi napadol, bol práve Kodym a nikto iný mi tam nepasoval lepšie. Vôbec sme to nebrali ako ťah z hľadiska prepojenia na Čechy. Lákalo ma spojenie slovenčiny a češtiny, ale do poslednej chvíle sme si hovorili, že ak sa nám to nebude páčiť, nedáme to. Mám pocit, že s Robertom ešte nikto nenahral takýto duet.“
Zmenil sa vám hlas. Stratil to charakteristické zafarbenie. Chodili ste na hodiny spevu?
„Podľa mňa nestratil. Je pravda, že poloha hlasu je iná ako na predošlej platni, ale to preto, že som sa dostala do niečoho nového, to je človek ešte trochu opatrný. Prišiel úplne iný systém hrania, krištáľový zvuk, nad ktorým plával môj hlas - tá miera otvorenosti tam nie je taká ako na koncerte. Teraz sa v tom už viem hýbať, som slobodná a na pódiu mám tú polohu hlasu, ktorú všetci hľadajú aj na platni.“
