aspoň podľa prieskumu odboru mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu z mája na vzorke 3321 respondentov od 14 rokov.

Armáde dôveruje 57,3 percenta respondentov, cirkvám 54,9 percenta a miestnej samospráve 46,6 percenta. Zo skúmaných inštitúcií len armáda a cirkev majú väčšiu dôveryhodnosť ako nedôveryhodnosť.

Nedôvera k štátu a jeho úradom nie je len slovenským špecifikom, podľa sociológov sa prejavuje v celej Európe už niekoľko desiatok rokov. „Je to jedna z charakteristík postmodernej doby. Modernú éru ešte charakterizovala dôvera vo veľké projekty, ľudia verili, že politici môžu presadiť zásadné reformy, vylepšiť svet. Postmoderná éra sa odvracia od týchto veľkých konštrukcií,“ hovorí doktorka Zuzana Kusá zo Sociologického ústavu SAV. „Presadzuje sa orientácia na prítomnosť, na malé spoločenstvá, rodinu, priateľstvá, kde si ľudia môžu dôveryhodnosť overiť zoči-voči. Ľudia rezignovali na veľký svet.“

Politici to u nás nemajú ľahké

Pod vysoké percento nedôvery k parlamentu, vláde a prezidentovi sa podpísala i politická situácia v poslednom období a podľa sociológa Michala Vašečku z Inštitútu pre verejné otázky to „svedčí o ohromnej dezilúzii“.

K najvyšším štátnym predstaviteľom je verejnosť najkritickejšia zo všetkých okolitých krajín. „Trio Migaš, Dzurinda, Schuster je suverénne najmenej dôveryhodné, ak ho porovnáme s predstaviteľmi týchto postov v okolitých štátoch,“ hovorí Vašečka.

Podľa historika Dušana Kováča vysoká nedôvera v štát nie je len záležitosťou dneška. „Táto tradícia siaha hádam ešte niekde do Uhorska, keď štát a jeho inštitúcie boli naozaj niekde mimo. Občan v Uhorsku neexistoval. Táto tradícia pokračovala aj za prvej republiky a veľmi sa posilnila za komunizmu. Štát tu naozaj nebol pre občanov. Funkcionárov nebolo možné voliť, ľudia ich mohli len kritizovať v krčme, neboli zodpovední za to, akú mali vládu,“ hovorí.

Aj dnes sa mnohí ľudia tvária, že nie sú zodpovední za parlament, ktorý si zvolili. „Nadávať na vládu a zároveň sa nestarať o veci verejné - to je nedostatok občianskej uvedomelosti,“ myslí si Kováč.

Podľa Zuzany Kusej sa v západnej Európe krízu dôvery štátne inštitúcie pokúšajú riešiť väčšou otvorenosťou. „Je tam úsilie zapájať občanov do rôznych foriem rozhodovania, sprehľadniť činnosť, sprístupniť informácie. Niečo z toho sa už prejavuje aj na Slovensku. Aj naše úrady už zverejňujú všeličo na internete. Problémom však je, že k internetu má u nás prístup stále veľmi málo ľudí,“ hovorí Kusá.

Armáda a cirkev

Tradične silnú dôveru si udržiavajú cirkvi - oproti podobnému prieskumu Slovenského rozhlasu z marca sa ešte zvýšila o takmer dve percentá. Vplyv nemali ani škandály katolíckych cirkevných predstaviteľov v zahraničí. „Ľudia prirodzene kladú na cirkev vyššie požiadavky, a tak nečudo, že napriek limitom jednotlivcov, ktorí ju predstavujú, majú k nej dôveru. Je tu aj historická kontinuita, tradičná stálosť a konštantnosť ponuky cirkvi. I nadpolitickosť, vďaka ktorej nestráca dôveru za nesplnené volebné sľuby,“ povedal hovorca KBS Marián Gavenda. K dôveryhodnosti cirkvi podľa neho prispieva aj morálny kredit väčšiny jej predstaviteľov na Slovensku. „Ten nedokáže zastrieť tieň niekoľkých negatívnych výnimiek.“

Dôvera armáde je podľa odborníkov dôsledkom toho, že armáda vlastne nič nerobí, a jej schopnosti nie sú navonok nijako preverované. „Armáda je v poslednom čase bezkonfliktnou inštitúciou, stále sa zmenšuje počet brancov, ktorí musia ísť na vojnu, ľudia s ňou nemajú bezprostrednú skúsenosť,“ hovorí Vašečka. „Armáda do bežného života takmer nevstupuje. Ak sa aj objaví v televízii, tak len vsúvislosti s tým, že tu bola kontrola z NATO a tá sa o nej pochvalne vyjadrila,“ hovorí Kováč.

Dôvera občanov v úrad prezidenta súvisí s osobou Rudolfa Schustera, ktorý aj v prieskumoch dôveryhodnosti politikov boduje len slabo. „Budeme sa snažiť pracovať tak, aby sme posilnili dôveru občanov,“ povedal prezidentov hovorca Ján Füle.

BARBORA TANCEROVÁ