Z expozície Manifesty 4 vo Frankfurter Kunstverein. FOTO – MANIFESTA 4

Frankfurt okupujú kočovní Nomádi. Uplynulý víkend vtrhli do mesta na Mohane a rozkolísali jeho kultúrnu hladinu. Pohyb po meste určuje diktát umenia. V centre finančnej metropoly niet miesta, kde by sa neobjavili znaky Manifesty 4. Symboly červených šípok sú stopami umeleckých myšlienok, ktoré putujú naprieč Európou. Raz sú uzavreté v klasických galériách, inokedy sa rozbehnú po alternatívnych priestoroch, no často zastavujú divákov na uliciach, mostoch, v prístave.

Prehliadka súčasného umenia nemá tematické obmedzenie. Akýkoľvek náznak hraníc je zmazaný s dôkladnou precíznosťou. „Zabudnite na tradičný Frankfurt,“ vyhlasuje trio kurátoriek európskeho bienále súčasného umenia. „Ponúkame vám priestor, ktorý vytvorili skúsenosti súčasnej Európy, nezaťažené od minulosti.“

Od Rotterdamu po Frankfurt

Prvú Manifestu usporiadali pred šiestimi rokmi v Rotterdame a v bienálovom rytme prešla Luxemburgom, Ľubľanou až do Frankfurtu. Na rozdiel od bienále v Benátkach stále platí princíp vylúčenia národných pavilónov a aj Manifestu 4 organizuje tím nezávislých kurátorov. Pracoval v zložení Jara Boubnová, zakladajúca riaditeľka Inštitútu súčasného umenia v Sofii, Nuria Enguita Mayová (šéfkurátorka Nadácie Antoniho Tapiésa v Barcelone) a Stéphanie Moisdon Trembleyová (nezávislá kurátorka z Paríža, spoluzakladateľka „bdv“ – bureau des videos). Rolu generálneho manažéra obsadil Martin Fritz, známy ako autor koncepcie umeleckej časti Expa 2000 v Hannoveri.

Na realizáciu svojich predstáv mali 1,8 milióna eur. O naplnenie ambícií sa pokúša 50 umelcov z tridsiatich krajín Európy. V drivivej väčšine sú autori mladší ako štyridsať rokov. Za najväčšie dobrodružstvo celej Manifesty však Stéphanie Moisdon Trembleyová považuje práve prípravnú – cestovaciu fázu.

„Trvalo to až tri mesiace, kým sme si urobili čo najpoctivejší prehľad o dianí. Priznám sa, boli sme trochu rozčarovaní. Nenáchádzali sme nič výnimočné – žiadne nové podnety. Mali sme na to niekoľko vysvetlení. Mladí, neetablovaní umelci sú v opozícii k prominentným osobnostiam, a preto sa nedostávajú k potrebným financiám na svoje projekty. Problém vidím aj v tom, že dôležité prieskumy v súčasnosti absentujú a v neposlednom rade je prítomný aj fakt, že kurátori predchádzajúcich Manifiest sa pohybovali po rovnakom priestore ako my. Nehľadáme alibi. Prijali sme to ako fakt, s ktorým sa musíme vyrovnať. Dúfam, že sa nám to aspoň čiastočne podarilo.“

Čo umelec, to názor

„Demokracia je budovaná cez artikuláciu rôznych identít.“ Leitmotív filozofa a politológa Chantala Mouffeho je na Manifeste vedený niekoľkými smermi. Všetkých spája – dialóg. Od Porta po Moskvu, od Istanbulu po Reykjavík. Územie vytýčené európskymi Nomádmi z 21. storočia. Videoprojekcie, fotografia, inštalácia, performance, konceptuálne texty – to všetko sa mieša v širokom riečisku. Jednotlivé disciplíny už dávno stratili svoje koryto. Napokon, vymedzenie nie je podstatné. Dôležité je aktívne pôsobiť na diváka. Nové médiá atakujú jeho ľahostajnosť a razantne vťahujú do vlastného sveta. Cítiť pretlak videoprojekcií, ale taký je podpis doby.

Španiel Jon Mikael Euba (1967) ponúka príbeh na videu, ktorý sleduje ležiace telá mužov. Sú obrátené tvárou k zemi a ich obrátením sa odhaľuje tajomstvo. Sú mŕtvi alebo snívajú v náhradnom svete? Ako sa sem dostali? Aký bude ich ďalší osud?

K objektom Rusa Antona Litvina (1967) potrebujete ďalekohľad. Svoje figuríny rozmiestnil po strechách Frankensteiner Hofu. Tridsať – štyridsať metrov od diváka. Potom prídete na koniec expozície a zažijete šok. Z vonkajšej strany okna sa na diváka pozerá postava s ďalekohľadom. Len niekoľko centimetrov. Kto je divák a kto objekt?

Japonec žijúci v Berlíne Takehito Koganezawa (1974) zasa tvrdí, že jeho videoprojekcia do kruhu s pohybujúcimi sa ľuďmi a názvom Osem minút v zadnej izbe je o diere. „Diera sa stáva viditeľnou vďaka venčeku okolo nej. Preto tvorím venčeky, aby som sa dostal bližšie k diere. Umelecké dielo je pre mňa ľudským telom – pozostáva z kostí a svalov. Kosti predstavujú myšlienkový koncept, svaly zasa formálny aspekt práce.“

V Bratislave narodený absolvent pražskej Akadémie výtvarných umení Ján Mančuška (1972) vytvoril Konferenciu – inštaláciu so stolom, kde sa opakuje motív šálky na kávu, fľaše, pohára s vodou. Objekty sú vždy v páre s kresbou uchytenou na plexisklovom stojančeku. Pripomína označenie krajiny pri politických rokovaniach, ale aj stojanček na jedálny lístok. Konferencia je situáciou v širokom zmysle. Politická alebo v rámci inštitúcie. Jedinými dôkazmi, že za konferenčným stolom sú ľudia, sú veci, ktoré sú vždy na stole. Zúčastnení sa ich dotýkajú a pijú, ale takmer nikto si ich nevšimne.

Jednocestný lístok

Ktosi vtipne nazval Manifestu 4 ako jednocestný lístok po mape Európy, ktorá sa stretla v jej dopravnom uzle. Mamutie letisko, vychýrená železničná stanica, prístav na Mohane, svetové veľtrhy, panoráma mrakodrapov ako symbol európskeho Manhattanu, kde sa rozhoduje o financiách sveta.

Ľudia do Frankfurtu cestujú, pretože sa tam niečo deje. Kultúrni Nomádi nemôžu toto miesto obísť. Hoci nemá umeleckú eleganciu Kolína nad Rýnom, je to ideálny priestor na prenos myšlienok.

Tohto roku je Manifesta (potrvá až do 25. augusta) zároveň prológom k Documente XI, ktorá sa 8. júna začína v Kasseli. Tá má však päťročný cyklus s celosvetovým záberom. Manifesta je aktuálnejším laboratóriom umenia. Kvalitným?

„Hodnotenie necháme na ostatných,“ hovorí Stéphanie Moisdon Trembleyová. „Stretli sme sa so stovkami umelcov, diskutovali sme s množstvom kurátorov. Nebolo ambíciou podať vyčerpávajúcu panorámu súčasného umenia v Európe. Ak chcete, berte to ako veľkú hru, na ktorej sa môže každý zúčastniť. Veríme, že táto hra vás nenechá ľahostajnými.“

Autor: ĽUDO PETRÁNSKYAmsterdam – Frankfurt nad Mohanom – Bratislava