Lídri Západu aj Putin hovoria o celkom novej situácii, o konci studenej vojny. V skutočnosti sú pokusy o priblíženie Ruska k aliancii najmenej päť rokov staré. Vtedy vznikla Stála zmiešaná rada Rusko-NATO.
Výbor, ktorému sa hovorilo 19 plus 1 sa veľmi rýchlo zmenil na 19 verzus 1. Všetko sa zlomilo na vojne v Kosove. Vojenský zásah aliancie v Juhoslávii ukázal, že Rusko nie je ani zďaleka partnerom, s ktorým by si ostatní mohli rozumieť.
O päť rokov neskôr sa NATO aj Rusko vrátilo na začiatok. Dnes má ich spoločná rada väčšie šance na úspech. Zásadný zlom nastal 11. septembra. Rusko sa postavilo na stranu Ameriky a demokratického Západu. Bush sa Putinovi odvďačil a vytiahol ho.
Napriek tomu nie je Rusko klasickým spojencom. Zostáva až príliš veľa rizík. Stačí, aby Putina nahradil prezident staršieho strihu, stačí, aby prišlo druhé Kosovo. Ani jedno ani druhé nie je nereálne.
Putin už dnes musí brániť západné smerovanie pred silnými ľuďmi v armáde a v zbrojárskom priemysle. V skutočnosti asi nikto nevie odhadnúť, ako zareagujú bežní Rusi, keď NATO s Putinovým tichým súhlasom pozve pobaltské štáty.
Možné je aj zásadné nedorozumenie, aké prišlo počas krízy v Kosove. Vôbec nemusí ísť o slovanských bratov na Balkáne, stačí americký zásah v Iraku. Aj tu sa dá predpokladať ruský odpor.
Preto je veľmi dôležité, že NATO Rusko nevpustilo až do kuchyne. Je príjemné sledovať Rusko, ktoré nie je každodenným ohrozením. Ešte lepšie je však vedieť, že nemôže hovoriť do základných vecí v aliancii, vrátane rozširovania. Len deň pred vznikom nového spoločného výboru sa totiž z Moskvy opäť ozvali hlasy, že teraz už rozšírenie na východ nemá zmysel. MATÚŠ KOSTOLNÝ
