Emilie Benes Brzezinska v Danubiane. FOTO - FERO HORVAT

ť svoju tvorbu v stredoeurópskom priestore: reprízy výstavy, ktorej kurátorkou je Meda Mládková, budú v Brne, Prahe a Budapešti.

Pohľad na robustné, niekoľko metrov vysoké hrubo otesané a zvnútra vydlabané kmene stromov, inštalované v skupine s úzkymi rozostupmi medzi sebou na prízemí Danubiany, pôsobí sugestívne. Zväčša majú neopracované povrchy zosekané do ostrých vonkajších hrán, a to dáva vyniknúť rotácii vertikálneho tvaru, ktorý tak pripomína nepravidelnosť rastu. Ich povrch je potom poznačený nenápadnými, ale viditeľnými zásekmi. Presne zrezané podesty pňov zabezpečujú statiku a zároveň upozorňujú na pevnú zviazanosť so zemou. Obdobne zrezané vrcholky zasa dotvárajú ich prísnu skulpturálnu formu. Predieranie sa medzi nimi navodzuje pocit pohybu v prírode. Lesu chýba upokojujúca zeleň, mihot svetla v listoch či ihličnatých konároch. Pohľad na oblohu nahradil pohľad na strop výstavnej miestnosti.

Ani tá skupina kmeňov s vlastným označením Titani, čo stojí za Danubianou na brehu Dunaja, nepôsobí napriek idylicky zvolenému miestu upokojujúco. Čo vlastne hľadajú tieto obrovské brvná pri elegantnej budove obklopenej pestovaným trávnikom? Túto otázku možno položiť aj Emilie Benes Brzezinskej. Skončila štúdium sochárstva na Wellesley College v Massachusetts už v roku 1953. Nasledovalo trojročné prednášanie dejín umenia a najmä polročný študijný pobyt v Paríži, v samostatnom sochárskom ateliéri. Keď potom urobila krok k abstrakcii, bola dobre pripravená. V novom smerovaní nechala zaznieť nielen zdržanlivosť, ale i hlboké zážitky vlastnej minulosti a preniesla ich do svojej autorskej mytológie. K nim patrí vzťah k nástrojom s možnosťou spracúvania dreva - ten získala v obchode svojho otca. I vzťah k drevu ako takému, k živým stromom i naplaveným kmeňom na brehu oceánu. Jedno i druhé pramení v jej detstve, ako sama hovorí.

Obe rozdielne lásky uplatnila Brzezinska vo vystavenej kolekcii. Rozhodnosť, s akou pracuje, hovorí o tom, že ženská skúsenosť nemusí byť len harmonická, ale môže priznať rozporuplnosť vzťahu k prírode i k civilizácii, zastúpenej v tomto prípade fyzicky náročnou prácou, je rovnako silný. Presvedčenie, že sa to všetko nemusí negovať, ale naopak, že sa to vzopne ku kreativite, ju vedie pri tvorbe.

Autor: Zuzana Bartošová