Mal iba 15 rokov a vládol šesťmiliónovému Tibetu. Proti jeho mierumilovnému úsmevu a meditáciám sa však vyrútil obrovský čínsky drak. Pred 50 rokmi mu Číňania zobrali jeho krajinu a vyhlásili sa za mierových osloboditeľov Tibetu. Peking si 23. mája 1951 vynútil podpis 17-bodového dokumentu, ktorým sa začala komunistická okupácia. Tibet jej následky znáša dodnes. Štrnásty dalajláma bojuje za práva svojich ľudí v exile.

Súhra zvláštnych okolností sa postarala o to, že strata suverenity Tibetu sa dalajlámovi spája s menom Bush. V stredu, presne v deň 50. výročia podpisu tzv. čínsko-tibetskej dohody, ho prijal americký prezident George Bush a tak ako mnohí ďalší svetoví štátnici mu vyjadril podporu.

Bush však bol pri ňom aj v osudný deň. Dalajláma začiatkom roku 1951 opustil tradičné sídlo v Lhase a presunul sa do kláštora na juhu krajiny. V tom čase boli v Tibete už čínski vojaci. Presun mu v prípade zhoršenia situácie umožňoval rýchly odchod do susednej Indie, kde mohol požiadať o politický azyl. „V kláštore som mal staré rádio značky Bush na šesťvoltovú baterku. Každý večer som na ňom chytal rozhlasovú stanicu Peking a počúval tibetské vysielanie,“ píše dalajláma vo svojej autobiografii. Rádio ho spájalo so svetom.

Začiatkom mája 1951 žil päťnásťročný duchovný vodca Tibetu v očarení krásami prírody. Spomína, že to bolo jedno z najšťastnejších období jeho života. Okrem toho však čakal na správy od svojho vyslanca, ktorý odišiel vyjednávať do Pekingu. „Jedného večera som sedel pri prijímači úplne sám. Akýsi drsný hlas cez praskanie oznamoval, že v ten deň v Pekingu podpísali predstavitelia vlády Čínskej ľudovej republiky a ‘miestnej vlády‘ Tibetu sedemnásťbodovú ‘dohodu‘ o mierovom oslobodení Tibetu.“

Tibet však o žiadne oslobodenie nestál. V skutočnosti ho Peking ani oslobodiť nemohol: argument slobody bol len ďalším klamstvom. Tibet nikdy na komunistickú okupáciu nepristúpil. Dalajlámov vyslanec mal iba vyjednávať. Nemal žiadne splnomocnenie na uzatváranie dohody. Nemal so sebou dokonca ani štátnu pečať, ktorá sa však pod dokumentom objavila. Tibet preto dodnes vládu v Pekingu neuznáva za svoju.

Spor má korene hlboko v minulosti. Tibet bol pôvodne silnou feudálnou ríšou. V 13. storočí sa prvýkrát dostal do čínskeho tieňa a v roku 1751 sa stal súčasťou Číny. Predchodca 14. dalajlámu v roku 1913 vyhlásil nezávislosť Tibetu.

Po vzniku Čínskej republiky v roku 1949 však Peking začal opakovať, že Tibet je jeho - už od 13. storočia a bez prestávky. Tibet odmietal pokojné pripojenie a následky na seba nenechali dlho čakať. Do krajiny snehov vtrhli čínski vojaci a silou jej začali vládnuť.

Dalajláma sa pokúšal brániť. Opakovane hľadal podporu na Západe. Neúspešne.

V roku 1959 Tibeťania už tlak nemohli ďalej znášať a povstali. Ich rebélia mala rýchly koniec. Dalajláma musel odísť do exilu. Odvtedy žije v Indii. Z takzvaného nového Tibetu - Dharamsaly - vedie národ roztrúsený po celom svete.

Dnešný Tibet je smutným miestom. Najchudobnejšou časťou Číny. S bohatou minulosťou, bez šance na slušnú prítomnosť. Dávno sú zabudnuté aj sľuby zo 17-bodovej dohody. Národná a územná autonómia ostala len na papieri. V okolí Lhasy sa trestá aj to, keď si Tibeťan vyvesí na stenu dalajlámovu fotografiu.

Napriek tomu Čína svoju vládu v Tibete hodnotí pozitívne. Pekinská propaganda hovorí o demokratických zmenách: koniec nevoľníctva, zvýšená úroveň školstva a zdravotníctva. Za 50 rokov sa toho naozaj veľa zmenilo. Zmenil sa však aj dalajláma - už nežiada samostatnosť, stačila by autonómia. Už nechce návrat k teokracii, ale svetskú vládu. Dokonca bez jeho účasti.

V deň, keď sa z rádia dozvedel o strate nezávislosti, mal údajne zlú predtuchu. Len ťažko však mohol tušiť, že to bude trvať tak dlho. Preto dnes Tibet bojuje aj s časom. Tibeťania sa totiž zhodujú v tom, že jedine 65-ročný dalajláma dokáže urobiť zázrak: vrátiť im Tibet.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

V utorok - československé voľby v roku 1946