BRATISLAVA – Slovenská televízia porušila zákon v rokoch 1999 a 2000 viac ako 40-krát. Uvádza to správa Najvyššieho kontrolného úradu.
Ústredný riaditeľ STV Milan Materák výsledky kontroly spochybňuje: „O porušení zákona sa nedá hovoriť a postihy voči zodpovedným pracovníkom by boli neopodstatnené,“ tvrdí.
Podľa správy Slovenská televízia preplatila služby, ktoré si objednávala, nakupovala viac, ako naplánovala, podnikala so stratou a niektorých zamestnancov platila za ich prácu dvakrát.
Preplatená vizáž televízie
Drahý vizuál televízie sa za Materáka menil už dvakrát, naposledy tento rok. Správa NKÚ vytýkala televízii spôsob, akým sa v roku 1999 dostala k novej grafike a dizajnu. V marci 1999 uzavrela televízia zmluvu, v ktorej sa firme G.I. Bratislava zaviazala za vytvorenie grafiky a dizajnu vysielania zaplatiť reklamným vysielacím časom a formou sponzoringu.
Hoci hodnota dodaného diela bola 5,8 milióna korún, televízia zaplatila 13,2 milióna. Vizuál teda preplatila o viac ako sedem miliónov a porušila zákon o rozpočtových pravidlách.
Materák hovorí, že zákon nebol porušený, ale televízia sa snažila „o čo najefektívnejšie využitie svojich zdrojov, teda aj reklamného času“.
O desať áut viac
Televízia podľa NKÚ porušovala aj zákon o verejnom obstarávaní. Aspoň v piatich prípadoch sa víťazmi verejnej súťaže stali firmy, ktoré nesplnili stanovené podmienky.
Napríklad koncom augusta 1999 vyhlásila televízia súťaž na dodávku 16 áut Škoda Felicia Combi. Komisia vyhodnotila ako najlepšiu ponuku firmy Š. A. Slovensko aj napriek tomu, že firma nepredávala to, čo televízia pôvodne chcela. Víťazný uchádzač zahrnul do ponuky o šesť felicií viac a navyše aj štyri Škody Octavie. Za autá chcel reklamný čas v televízii. STV si objednala 16 áut, ale zaplatila za 26. Dokopy stáli takmer 10 miliónov korún.
Podľa Materáka bol tento spôsob kúpy najvýhodnejší a zákon podľa neho porušený nebol, keďže bartrový obchod nepodlieha právnym predpisom o verejnom obstarávaní. V stanovisku riaditeľ vysvetľuje výhody bartrov i výber najvhodnejšej zmluvy. Prečo namiesto požadovaných 16 nakúpila televízia 26 áut, riaditeľ nevysvetlil.
Podnikanie v rekreačných zariadeniach
Slovenská televízia prevádzkovala tri rekreačné zariadenia – chatu Limbach, zariadenia v Liptovskom Jáne a Pavčinej Lehote. Bývali a stravovali sa v nich, okrem zamestnancov a ich rodín, aj domáci a zahraniční hostia. Napriek tomu bolo podnikanie stratové.
Strata z hospodárenia za roky 1999 a 2000 bola spolu 2,3 milióna. „Náklady na podnikateľskú činnosť neboli kryté výnosmi z nej,“ tvrdí správa NKÚ. Riaditeľ Materák nesúhlasí: „Poskytovanie občasných služieb hosťom mimo pracovníkov STV malo zmierniť stratu rekreačných zariadení.“
Dvojité odmeňovanie
Kontrolný úrad vytkol televízii aj zdvojované odmeňovanie. Redaktori zodpovední za tvorbu relácie k nej napríklad nahovorili aj komentár a dostali za to osobitný honorár, hoci ho nahovorili v čase, keď boli v štúdiu prítomní ako zodpovední redaktori pri výrobe relácie.
Honoráre za rok prevyšovali celkovú hrubú mzdu zamestnanca. Z vyplatených honorárov neodvádzali poplatky do poistných fondov, a preto bola táto forma odmeňovania pre zamestnanca i zamestnávateľa výhodnejšia.
Televízia vyplatila v roku 1999 zamestnancom honoráre, za práce podľa iných ako pracovných zmlúv, spolu za 11,6 milióna. V roku 2000 to bolo 10,6 milióna.
Správa spomína ako príklad redaktorku Televízneho informačného kaleidoskopu – jej hrubá mzda za túto reláciu za sledované obdobie bola 302,6 tisíca, ale na honorároch si zarobila ďalších 442-tisíc korún. Odmenu mala aj za posudzovanie svojho vlastného scenára.
„Interní zamestnanci najlepšie poznajú televíznu tvorbu a dokážu vybrať tie najzaujímavejšie a najpútavejšie časti. Zadávanie scenárov interným zamestnancom je preto rýchle a finančne najmenej náročné,“ tvrdí riaditeľ Materák.
MIRKA HOROBOVÁ
