Marián Geišberg a Anna Javorková v Interview.
FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
Divadlo a.ha si po sérii svetových titulov pre zmenu plánuje pozývať pôvodnú slovenskú tvorbu, a to nielen v oblasti hier pre deti. Ako prvá v rade stála hra Petra Gregora Interview. V Slovenskom rozhlase už pred niekoľkými rokmi spracované Interview sa celé vznáša v duchu autorovho zvratu „medzi nebom a ženou“. Z pohľadu starnúceho spisovateľa, teda v akomsi poslednom životnom páde, sa rozdiely medzi týmito látkami stierajú. Ešte stále hrdinu nadchýnajú plné tvary, jeho túžba po živote je však už unavená. Len tvrdohlavosť a márnomyseľnosť ho bez oddychu vláčia od extrému k extrému, od pýchy na zabudnutie až k snu po fotografii na titulnej strane.
Základná situácia hry je tou najbanálnejšou, aká sa osamotenému alkoholickému autorovi rozpredávajúcemu posledné zvyšky svojej hrdosti, môže udiať - či podľa interpretácie režiséra Štefana Korenčiho - aká sa mu môže prisniť v delíriu pred koncom. Smrť prezlečená za žurnalistku (alebo naopak) si so zvláštnou vytrvalosťou vyhľadá predmet svojej mediálnej dobročinnosti. Potom trpezlivo čaká na moment, keď sa jej tento objekt otvorí. Nie sme si celkom istí, či hovoríme o novinárke, ktorá v hre reprezentuje „ten lepší kúsok sveta“ prejavujúci aspoň akú-takú snahu o chápanie, alebo o smrti. Ak však niekto prichádza s našimi básňami na perách, môže to byť len ona. V bielych rukavičkách a bielych lodičkách. Kostým smrti je celkom nevhodný pre investigatívnu žurnalistku.
Gregorov spisovateľ Zongor pohŕdajúci literárnym prostredím a zároveň závidiaci národnému buditeľovi Víťazoslavovi Bojdovi, na ulici ktorého býva, evidentne nezvláda vlastný personálny manažment. Jeho talent nikdy nebol talentom predať sa, keď už, tak talentom nedať sa kúpiť. Gregorov hrdina a interpret sa v tomto prípade celkom ideálne našli, takže výsledok je skutočne výnimočnou hereckou exhibíciou. O čo je Marián Geišberg mladší, ako by mal v hre byť, o to je vierohodnejší svojím kverulanstvom voči bohu a svetu.
Réžia Štefana Korenčiho sa decentne sústredila na niekoľko momentov scénickej zmeny, ktorých účinok si však už potom nenechala ujsť. Režisérov posun od mladej novinárky k zrelej smrti nachádza v samotnom Gregorovom texte mnohé opodstatnenia. Postavou, ktorá by chcela v novej koncepcii výraznejší prepis, je Ona. Repliky o vyhodení z práce po neodovzdaní článku mali byť v prípade ženy, ktorá už istotne nie je v neistej pozícii elévky, obetované na verejný prospech hry. Anna Javorková nemohla hrať prvoplánovo, peklo stelesnené blízkosťou nedostupného raja v tomto prípade predstavovalo omnoho komplexnejší cit. Väčšina „dobrých“ replík zostala na strane spisovateľa. Herečka však aj takúto neférovú situácia zvládla s nadhľadom.
Gregor v hre tvrdí, že dobe nemožno ujsť. Jeho hra možno nepredbieha, ale našťastie ani nenadbieha dobe. Zvláštnym, typicky gregorovským spôsobom s ňou drží tempo.
