Víkend privial na canneský festival húfy turistov. Na slnkom prežiarených uliciach Cannes vládol klamlivý pokoj – a zatiaľ v premietacích sálach rozprávali režiséri o temných machináciách a nejasných sprisahaniach. Nečudo, napokon, čo iné sa dalo čakať, keď súťaži tento rok predsedá veľký majster temnôt a nejasností David Lynch.
Bučanie po dvoch hodinách
Francúzsky súťažný film Demonlover Oliviera Assayasa, bývalého filmového kritika, pôsobí ako kuriózna pocta Lynchovej Lost Highway. Assayas americkým kolegom ukazuje, že aj Francúzi ovládajú umenie psychotického zmätku. Demonlover sa rozbieha ako veľkolepo štylizovaný triler.
Čím ďalej, tým viac sa postupne mení na komicky nelogickú, zľahka surreálnu strašidelnú jazdu.
Vzhľadom na ničím nemotivované dejové skoky a množstvo krásnych obrazov, nezaťažených nijakým zmyslom, začne byť divákovi po chvíli jedno, kto je na čej strane, či nádherná hrdinka sama nepochádza z nejakého sado-maso komiksu a čo vlastne režisér chce povedať. Ku koncu projekcie tohto vysoko sofistikovaného a hyperkonfúzneho dvojhodinového diela mnohí bučali – čo v Cannes inak nebýva často.
Šťastné znamenie
Novinári však doslova oslavovali nový film Američana Thomasa Andersona. Anderson, miláčik kritiky, najneskôr od Magnólie – má dnes ešte len zaujímavých tridsaťjeden rokov. Jeho film Punch Drunk Love tiež rozohráva čudné a ťaživé situácie v živote úplne nezorientovaného mladého muža.
Ráno vidí v svojej garážovej firme auto, ktoré sa celkom bezdôvodne rozsype, potom z iného auta odrazu vyložia na ulicu harmónium. Večer skúsi sex po telefóne – a čoskoro ho začnú vydierať, mlátiť a okrádať chlapíci, ktorí sa cez erotický telefonát dostali k jeho adrese.
Na rozdiel od Assayasa však Anderson rozpráva aj pri tých zvláštnych zhodách okolností priamy, jednoduchý príbeh lásky. Srdce mladíka si získa skromná nezábudka, ktorú hrá Emily Watson, z harmónia sa vykľuje šťastné znamenie.
Punch Drunk Love je príjemný príbeh s pôsobivými hereckými výkonmi, len občas z neho zavanie nudou, ktorá pripomína slzotvorné schémy Hollywoodu, keď sa rozhodne dojímať nás postihnutými.
Režisérov čas
Zvlášť vtipne dopadol príspevok Wima Wendersa v projekte Ten Minutes Older, ktorého sa desaťminútovými príspevkami okrem neho zúčastnili režiséri ako Aki Kaurismäki či Spike Lee.
Mali za úlohu nakrútiť niečo na tému čas. Novinári sa viac-menej zhodli na tom, že z celého projektu napokon najlepšie dopadla desaťminútovka Wima Wendersa Twelve Miles To Trona. Osamelý šofér niekde uprostred kalifornskej púšte začne mať po požití pochybnej drogy poruchy zraku a zúfalo hľadá nemocnicu. Desať minút paniky nakrútil Wenders tak majstrovsky stručne, že divák hneď dostane chuť na nejaký nový Wendersov film, v ktorom by tých desať minút tvorilo úvodný takt.
Filmy Assayasa, Andersona a Wendersa – možno nie je vhodné vidieť za sebou. Návštevníci mohli sami prepadnúť miernej panike, keď sa žmurkajúc vytackali na čerstvý vzduch pod azúrovým nebom. Nečíhajú na ulici démoni? Nezabije vás za rohom auto? Nezačínate slepnúť? Čo urobiť s filmovou paranojou? Pomôcť by mohol skok do chladného mora. A tak sa vyráža na pláž.
