Peter Bódy (vľavo) s hercom a režisérom Pavlom Mikulíkom.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
nutý a mohol by sa stať prvým slovenským poslancom na vozíčku.
Prečo idete do politiky?
„Domnievam sa, že človek by sa mal aktívne podieľať na verejnom živote a nielen pasívne stáť s natiahnutou rukou a otvorenou dlaňou voči štátu. Verím, že moja prítomnosť v parlamente, na rovnocennej úrovni s tvorcami zákonov, dokáže meniť ich postoje voči sebe, voči svojmu okoliu, voči spoločnosti.“
Boli ste niekedy v nejakej strane?
„Nie, nikdy som nebol v žiadnej politickej strane. Nie som ani členom SDKÚ. Som na kandidátke SDKÚ ako nezávislý.“
Vstúpite do nejakej strany? Napríklad SDKÚ, keď budete na jej volebnej kandidátke?
„Neuvažoval som o tom, ale nevylučujem to.“
Ak by SDKÚ získalo dosť hlasov, aby ste sa zo šestnásteho miesta dostali do parlamentu, boli by ste prvým poslancom na vozíčku u nás.
„Verím, že to bude viac ako šestnásť, bol by som však nerád, keby niekto mňa a ďalších ľudí so zdravotným postihnutím nálepkoval postihnutím. Chceli by sme sa cítiť ako plnohodnotní členovia spoločnosti.“
Budova parlamentu je veľmi zle riešená, úplne nevhodná pre telesne postihnutých, je samá bariéra. Už ste debatovali o tom, ako by ste vykonávali prácu poslanca, ako by ste sa v budove pohybovali?
„Budova sa začala stavať ešte za čias starého režimu a sotva niekto myslel na to, že by v budúcnosti nielen v tejto, ale aj v ďalších budovách mali byť bezbariérové riešenia prístupu a pobytu v nich. Treba si uvedomiť, že čo je pohodlné pre zdravotne postihnutých, to je pohodlné a prirodzené aj pre zdravých ľudí. Verím, že mojou možnou prítomnosťou sa v parlamente veľa vecí zmení, a to nielen v bezbariérovom riešení budovy.“
Myslíte, že budú ochotní a schopní niečo urobiť s budovou?
„Vyplýva to priamo zo zákona o bezbariérovom prístupe do budov verejného určenia.“
Ak by teda SDKÚ získala dosť hlasov na to, aby mala najmenej šestnásť kresiel, objavíte sa v parlamente? Alebo po voľbách prepustíte miesto niekomu inému, tak ako to urobili niektoré známe osobnosti po minulých voľbách (napríklad v SOP), čiže boli len návnadou pre voličov.
„Obávam sa, že táto otázka nie je voči mojej osobe a ani voči SDKÚ celkom korektná. Moja nominácia na kandidátke SDKÚ je pre mňa výzvou a súčasne záväzkom voči mojim potenciálnym voličom. Je tiež signálom pre občanov Slovenska, že SDKÚ chápe integráciu do Európskej únie a NATO komplexne a že sa začína vnútri našej spoločnosti.“
Čo sa vám stalo?
„Som bývalý gymnasta a pri dvojitom salte vzad som utrpel ťažký úraz chrbtice. Dostal som sa prvýkrát v živote na vozík. Po roku a pol rehabilitácie som sa naučil chodiť. Dokončil som si pedagogickú fakultu. Po roku 1986 sa môj zdravotný stav opäť začal zhoršovať, až som sa v roku 1992 znovu posadil na vozík. Syringomiolitická cysta vnútri miechového kanálika roztlačila miechu do okolia. Nasledovala atrofia a ochrnutie dolných končatín.“
Čo ste doteraz robili?
„Pôvodným povolaním som učiteľ. Skončil som Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici a neskôr dva semestre na Fakulte špeciálnej pedagogiky v Bratislave, ktorú som však vzhľadom na postihnutie nedokončil. Pracoval som priamo v Ústave sociálnej starostlivosti v Bratislave od roku 1992 do roku 1996 a už skoro 25 rokov sa venujem práci medzi telesne postihnutými športovcami. V súčasnosti som manažér spoločnosti Popolvár, ktorá prevádzkuje literárno-hudobnú kaviareň a reštauráciu Hlava XXII.“
Čomu by ste sa teda ako poslanec venovali?
„Prioritou sú ľudia so zdravotným postihnutím. Skrývajú v sebe obrovský hodnotový potenciál, o ktorý je naša spoločnosť ochudobnená. Integráciou ľudí so zdravotným postihnutím do bežného života spoločnosti získajú obe strany, spoločnosť sa ozdraví. Ďalšími skupinami ľudí v mojom záujme sú mladé rodiny, ale i ľudia v dôchodkovom veku.“
