Menoru - sedemramenný svietnik ako pamätník navrhol košický rabín Jossi Steiner. Každá jej časť je symbolom. Podstavec tvorí zamrežované židovské geto. Os svietnika podopierajú paragrafy. Os svietnika je obrátený výkričník, ktorý upozorňuje, vyzýva a naznačuje, že svet a doba boli v tom čase obrátené naruby. Ramená symbolizujú koľajnice, po ktorých išli transporty. A na podvaloch sú vyryté čísla práceschopných väzňov. Ostatní išli priamo do plynových komôr. Sedem sviečok svieti za otcov, matky, starých rodičov, všetky deti, bratov, sestry, za všetkých, ktorí neprežili holokaust. FOTO TASR - SVÄTOPLUK PÍSECKÝ
Košice si včera pripomínali svojich mŕtvych - Židov odvlečených do koncentračných táborov. Z Košíc a okolia, ktoré v čase druhej svetovej vojny patrili pod horthyovské Maďarsko, vypravili v máji a v júni 1944 štyri transporty. Zo zberného tábora v košickej tehelni vtedy odvliekli takmer 15 000 ľudí. Len asi 300 z nich prežilo.
Na rozdiel od bývalého Slovenského štátu, ktorý viedol pomerne presnú evidenciu transportov, zoznamy deportovaných z Košíc a okolia nejestvujú. „Nemajú ich v archívoch ani v Košiciach, ani v Budapešti. Preto sme sa rozhodli zozbierať a zverejniť toľko mien, koľko len bude možné. Viac ako rok sme pracovali na tom, aby sme zo všetkých dostupných prameňov na celom svete získali informácie. Podarilo sa nám vytvoriť zoznam 4590 mien. Časť z nich sme získali z Múzea holokaustu Yad Vashem v Izraeli, výdatne nám pomohli príbuzní odvlečených,“ vysvetľuje vedúca košickej skupiny združenia Ukrývané dieťa Eva Backerová.
Včerajšia pietna spomienka, ktorá sa konala v Dome umenia, s mottom Každý má svoje meno spojená s verejným čítaním mien obetí holokaustu mala celoslovenskú premiéru.
„V niektorých štátoch, napríklad v Česku či Maďarsku, to už je tradícia. Nechali sme sa inšpirovať a veríme, že sa ňou stane aj na Slovensku.“
Členovia združenia si uvedomujú, že zoznam, ktorý včera prvýkrát verejne prezentovali, nie je úplný. „Nové mená stále prichádzajú. Naďalej budeme v našej práci pokračovať. Sme generáciou na odchode. Tí, ktorí neprežili, väčšinou nemajú svoj hrob, pamätník so svojím menom, nemohli si zachrániť svoje životy. Preto cítime povinnosť zachrániť aspoň ich mená,“ hovorí Eva Backerová.
„Čísla ostávajú iba číslami. Ale za každým z nich sa skrýva konkrétny človek, ktorý mal svoje meno, svoj život, svoju identitu.
Prvá starosť nacistických vrahov bola zbaviť ich svojho mena. Veď zbaviť človeka mena, znamená zbaviť ho dôstojnosti. To je prvý krok na ceste k jeho úplnej psychickej a fyzickej likvidácii,“ prehovorila k tým, ktorí prežili, Miriam Gálová zo združenia Ukrývané dieťa.
