Štadión, kde „Višňa“ začínal a hrdý otec Tibor Višňovský. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Keď zdvihol v dvadsiatej druhej sekunde finálového zápasu Slovensko – Rusko Višňovský ruky nad hlavu, začalo jasať celé Slovensko. Višňa, ako prezývajú Ľubomíra Višňovského, dal náš prvý „zlatý“ gól. Spanilá jazda slovenského tímu sa ním v tento večer začala.
Ten gól nevidel okrem ruského brankára poriadne nik, tak boli všetci v šoku. Otec „Višňu“, Tibor Višňovský v rozhovore priznáva, že ho nevidel ani on sám: „Sledoval som reakcie hráčov. Boli sme v napätí, ako to dopadne. Keď rozhodca ukázal na stredový kruh, bola to obrovská úľava a radosť.“ Tú neprežil v göteborskej hale, ale doma, pri televízii: „Je to moja chyba. Prinútili ma okolnosti okolo stavby nášho domu. Doteraz sa mi to vyčíta zo všetkých strán, aj ja si to vyčítam.“ Veď v rodine Višňovských sa už roky točí všetko okolo hokeja. Nielen mladší Višňa, ale aj starší brat Tibor hráva hokej, v Skalici.
Ich otec pritom hokej aktívne nehrával a hovorí, že to, že ho hrajú synovia, je náhoda: „Kolega v práci robil trénera prípravkárov a navrhol mi, aby som chlapcov priviedol na tréning. Mladší Ľubo, čerstvý majster sveta, mal v tom čase štyri roky, starší o rok viac.“
Višňovský otec priznal, že nebolo jednoduché zvládať dvoch hokejistov v rodine finančne: „Ale ak sa chce, všetko sa dá.
V klube bol systém, že starší prenechávali veci mladším, to nám veľmi pomohlo. Hoci korčule a hokejky sa, samozrejme, menili stále.“
Puberta nebola jednoduchá
Višňa má za sebou maturitu na Priemyselnej škole v Partizánskom: „V časoch, keď maturoval, hrával za reprezentáciu a často vymeškával zo školy, ale riaditeľ mal pre to pochopenie.“
Nie je ničím neobvyklé, že v časoch puberty sa mladým ľuďom menia priority. Višňa nebol výnimkou: „Našťastie pocit zodpovednosti voči sebe aj nám rodičom zvládol. Ale treba povedať, že hokej bol vždy prvoradý. Nikdy nenastala chvíľa, že by povedal, že s hokejom končí, že kašle na to.“
Sám Ľuboš k rokom puberty a k tomu, že skutočne neboli ľahkým obdobím, hovorí: „Je pravda, že s rodičmi som zažil aj ťažké chvíle. Začal som mať iné záujmy – partie, zábava. Ale vtedy mi rodičia najviac pomohli, vysvetlili mi to. Teraz som im za to naozaj veľmi vďačný a myslím, že neexistuje spôsob, ako sa im odmeniť.“
Ďalšia zmena prišla s odchodom do Ameriky, zmena prostredia, spoluhráčov nie je jednoduchá. Višňa nebol výnimkou. Problémom nebol len iný štýl hokeja, ale aj jazyková bariéra. Otec to priznáva: „Predtým sa učil po nemecky, prvé kontakty s angličtinou mal až v Amerike. Mal málo času na prípravu. Veľkým šťastím bolo, že šiel do tímu, kde hral Žigo Pálffy. Ten mu veľmi pomohol a stali sa výbornými priateľmi.“ Sú spolu v jednom klube, v Los Angeles.
Amerika ho Slovensku neukradne
So synom hovorí Tibor Višňovský starší nielen telefonicky, ale najmä vďaka internetu. Ten si nevedia vynachváliť. Za synom boli s manželkou cez vianočné sviatky, na tri týždne: „Bolo fascinujúce vidieť domáce zápasy ‘anjelov‘ a Ľuba na ľade v obrovskej aréne. Je to úplne iný svet. Nemohli sme si dovoliť zostať dlhšie, v práci mám takisto ako iní ľudia nárok iba na istý čas dovolenky.“
Napriek tomu, že Višňa má už dva majstrovské tituly – jeden slovenský so Slovanom a jeden svetový so Slovenskom – o jeho motiváciu sa otec neobáva: „Nikdy som si nemyslel, že sa také niečo podarí, ale vždy sme mu hovorili, že má pred sebou veľa cieľov.“ Ešte je tu predsa Stanley cup, sen každého hokejistu. A, samozrejme, olympiáda. „Som presvedčený o tom, že ak môj syn dostane pozvánku do reprezentácie a ak nebude zranený, príde. Má taký vzťah k tejto krajine, že podľa mňa ani nechce v Amerike zostať navždy.“
Mimochodom, minimálne ženy bude zaujímať, že Ľubo Višňovský sa bude tohto leta znovu ženiť. Druhý raz. Opäť však s tou istou dievčinou, s Ninou Nemcovou: „Prvý obrad, v novembri minulého roka, bol organizovaný veľmi narýchlo a len na úrade. Teraz v lete si prežijú obaja tento krásny deň opäť, tentoraz v kostole. Bude to svadba, ako sa patrí.“
