Prvý ponovembrový volebný zákon neobmedzoval účasť straníkov na kandidátke iných strán. Nezakazoval ani označenie príslušnosti k inej strane na kandidačnej listine. Naopak, určoval, že sa musí uviesť politická príslušnosť k inej strane, alebo že ide o nezávislého kandidáta.
Situácia sa zmenila až krátko pred voľbami v roku 1998. Dodnes z mečiarovskej novely zostali v zákone odseky, ktoré hovoria, že kandidátka obsahuje pri mene kandidáta aj členstvo v strane alebo údaj, že nie je členom politickej strany. Rovnako sa musí ku kandidátke priložiť potvrdenie o členstve kandidáta v strane, alebo čestné vyhlásenie, že nie je členom nijakej politickej strany.
Ústavný súd začiatkom roka 1999 vyhlásil viaceré ustanovenia Mečiarovej novely volebného zákona za protiústavné. Poslanci potom novelou volebného zákona zmenili ustanovenia, ktoré bránili tvorbe koalícií, vypustili aj vetu, že člen jednej strany nemôže byť na kandidátke inej strany, ale ďalších ustanovení o tom, čo obsahuje kandidátka, sa už nedotkli.
Viacerí právnici preto tvrdia, že členstvom v strane sa myslí len členstvo v strane, za ktorú politik kandiduje a teda kandidujúca strana nemôže na svoju listinu „prichýliť“ členov iných strán.
S prezidentom Inštitútu pre verejné otázky GRIGORIJOM MESEŽNIKOVOM sme hovorili o neochote vládnych strán zmeniť nedostatky volebného zákona počas uplynulých štyroch rokov.
Ako si vysvetľujete túto neschopnosť?
„Je to zlyhanie vládnej koalície v oblasti politického systému a právneho štátu. Vhodné volebné pravidlá sú základom demokracie, a tu vládna koalícia nedokázala dôsledne odstrániť nielen dedičstvo Mečiarovej novely volebného zákona, ale aj volebné pravidlá priblížiť demokratickým požiadavkám.“
Je opodstatnená obava, že by sa v parlamente rozpútal existenčný boj bez ohľadu na koalíciu a opozíciu, ak by sa prikročilo k schvaľovaniu novely volebného zákona?
„Keď sa začalo hovoriť o možnosti novelizácie po tom, čo bol zákon v roku 1999 prvýkrát novelizovaný a odstránili sa najkrikľavejšie prípady, bolo riziko minimálne. Dnes je zloženie parlamente iné, sú tam mnohí nezávislí poslanci, niektoré strany majú iné preferencie a ich predstavitelia uvažujú inak. Dnes by nelojalita mohla byť výraznejšia ako vtedy, keď sa iba začalo uvažovať o druhej novelizácii zákona. Riziko by sa mohlo znížiť, keby sa väčšie strany dohodli. Bohužiaľ, dohoda týchto strán neexistuje.“
Čo môže spôsobiť situácia, že na kandidátke politickej strany môže kandidovať len nezávislý kandidát, nie kandidát inej politickej strany?
„Ak je to tak, môže to zdeštruovať koaličné postupy niektorých menších strán, pretože im to naruší predbežné dohody o spoločnom kandidovaní. Spôsobí to problémy nielen ľavicovým stranám, ale aj centristickým a pravicovým stranám s menšími preferenciami.“
Je možné chápať túto situáciu ako obmedzovanie politickej súťaže alebo ako záujem o stabilitu parlamentu po voľbách?
„Ak je nemožnosť kandidatúry člena jednej strany na kandidátke druhej strany stále v hre, je to dôsledok Mečiarovej novely volebného zákona. Jej zámerom bolo obmedziť súperov HZDS. To nebola snaha konsolidovať stranícky systém.“
Vyburcuje tento moment strany k tomu, aby zmenili volebný zákon?
„Môže, ale strany, ktoré majú spoľahlivo dostatočné preferencie na vstup do parlamentu a nepočítajú s tým, že by poskytli svoje kandidátky zástupcom iných strán, asi nebudú chcieť novelizáciu.“
