o národného divadla, ale aj najnavštevovanejším predstavením na slovenských divadelných scénach vôbec. Počet jeho repríz už dávno prekročil číslo šesťsto, a to aj napriek tomu, že inscenácia bola z politických dôvodov dvakrát stiahnutá. Na včerajšom predstavení v rámci Poľských dní v Bratislave sa zúčastnil aj autor libreta ERNEST BRYLL, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Táto hra sa úspešne inscenovala vo viacerých krajinách, ale jej popularita na Slovensku je absolútne výnimočná. Čím si to vysvetľujete?

„Neviem. Vari preto, že sa v hre vyskytuje Jánošík? Ale vážne, nemyslím si, že to je ten hlavný dôvod. Možno som pre Slovákov vytvoril nejaký mýtus, ktorý sa dá prijať, pretože je i humorný i vážny, a nie je taký oficiálny. Podľa mňa je to však už dávnejšie téma pre sociológov.“

Hra vznikla v roku 1970. Aká bola spolupráca s Katarzynou Gärtnerovou?

„V tom čase som mal určité problémy s písaním inej hry a v ťažkej situácii som si trochu odskočil a napísal Na skle maľované. Preto a tak, aby mne bolo veselo. Hudbu mali pôvodne skladať iní ľudia, ale akosi dlho to trvalo. Vtedy ma niekto zoznámil s Katarzynou Gärtnerovou, a ja som pochopil, že ona to bude vedieť urobiť dobre. Skomponovala vynikajúcu hudbu, a aj pre ňu to bola životná udalosť.“

Predpokladali ste taký úspech?

„To určite nie. Zdalo sa mi, že je to fajn hra, ale až od chvíle, keď som ju uvidel na Slovensku, som zistil, že je to jedna z mojich najdôležitejších životných hier. A s pribúdajúcim časom je jej miesto v celej mojej tvorbe čoraz významnejšie.“

Na Slovensku bola dvakrát stiahnutá z repertoáru pre vašu politickú nepohodlnosť v Poľsku.

„Áno, bolo to v oboch prípadoch priamo na žiadosť poľskej strany. Na scénu sa hra vrátila až vďaka zásahu vášho vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka.“

Aké postihy ste zažívali doma?

„Vtedy mi zakázali tri moje hry a podobné problémy som mal aj s knihami, ale ja nepatrím k ľuďom, ktorí chcú hovoriť, že veľa trpeli. Ani toto Poľsko nie je ešte ideálne, hoci aj ja zaň čiastočne zodpovedám ako jeden z autorov, ktorí boli počas výnimočného stavu veľmi populárni. Moje básne spievali ľudia zo Solidarity.“

Váš autorský záber siaha od poézie cez prózu až k dramatickým dielam, oratóriám, televíznym programom. Čo je vám z toho najbližšie?

„Jednoznačne básne, no nie som profesionálny spisovateľ. Nedokážem písať na objednávku, hoci niekedy by som to chcel vedieť, lebo sa tak zarábajú veľké peniaze. Nikdy som nebol na voľnej nohe, moja profesia sa viaže najmä k filmu a televízii. Písanie básní a hier je trochu ako choroba.“

Ste plodný autor, aké máte skúsenosti s vydávaním kníh v Poľsku?

„Najväčším problémom je jednoznačne distribúcia. Oproti tomu, aká je ťažká cesta knihy k čitateľovi, je jej vydanie takmer hračkou. Preto som zástancom toho, aby sa podpora, či už štátna alebo z nadácií, orientovala na pomoc už vydaných kníh na ich distribúciu.“

A ako vidíte situáciu poľského divadla z pozície dramatika?

„U nás sa hrá teraz veľa západných, hlavne amerických diel, a to aj z ekonomických príčin. Ambíciou divadiel bolo uvádzanie poľských hier a ambíciou ľudí bolo pozeranie poľských hier. Divadlá však predtým mali odvahu brať na seba aj riziko, teraz by niektoré najradšej uvádzali hry pre polovicu herca, len aby bola čo najlacnejšia.“

Vráťme sa ešte k muzikálu Na skle maľované. Ako naň reagovalo publikum v Poľsku?

„Aj u nás vzbudila hra veľký záujem, ale Poliaci ju vnímajú inak a podobné skúsenosti som mal aj v niektorých ďalších štátoch. Zaregistroval som zaujímavú súvislosť - čím sú bližšie hory, tým ľudia reagujú na predstavenie emotívnejšie. Napríklad som videl adaptáciu v Litve, nebolo to zlé, ale ohlas bol vlažný. Oni totiž nepoznajú hory, nemajú ich.“

Vie sa u vás o jeho fenomenálnom úspechu na Slovensku?

„Možno sa mýlim, ale mám pocit, akoby Poliaci nechceli pochopiť tento úspech, akoby to bola prekážka určitej idey rozvoja súčasného poľského divadla. Niektorí si myslia, že keď veľa ľudí miluje nejakú hru, tak tam nie je niečo v poriadku. Možno keby mala taký úspech v Paríži, tak by to aj u nás inak prijali. No pre mňa je dôležitý slovenský divák. Vďaka nemu sa rozširuje moja vlasť okolo hôr, Karpát, Tatier.“