Belgičania nezažili za posledné tri desaťročia veľa politických otrasov. Vládna koalícia sa menila obvykle len sčasti a väčšinou vládli kresťanskí demokrati. Tí mali tiež svojich stálych stúpencov na špici štátnej správy, podobne ako socialisti, aj keď tí menej.
Voľby teda obvykle rozvírili hladinu len v bezprostrednom okolí ministrov, vnútra administratívy sa však prakticky nedotkli. V zásade doposiaľ platilo, aspoň na federálnej úrovni, že noví ľudia prichádzajú s ministrom do jeho sekretariátu, ale v štruktúre úradu, vrátane osobného obsadenia, sa mení len málokto.
Nástup vlády zloženej z liberálov, socialistov a zelených v roku 1999 spôsobil predsa len zmenu v zabehnutom systéme. Najmä liberáli mali veľa rokov v opozícii pocit, že majú v štátnej správe nedostatočné zázemie a že potrebujú odmeniť svojich verných. Aj preto začali poukazovať na nepochybnú skostnatenosť belgickej byrokracie a rozhodli sa pre voľnú súťaž na miesta špičkových úradníkov. Reforma zvaná Copernic narazila na značný odpor medzi štátnymi úradníkmi. Zo 14 miest generálnych riaditeľov ministerstiev, ktoré mali byť takto obsadené, sa podarilo vymeniť riaditeľa len na ôsmich, z nich len jeden prešiel zo súkromnej sféry.
Pôvodným zámerom bolo vymenovať nové tváre okamžite s príchodom vlády, a to na obdobie štyroch rokov, takže by zároveň s ňou tiež končili. Procedúra sa však veľmi preťahuje, takže väčšina zo „superúradníkov“ zostane pri vesle ešte najmenej rok-dva za vlády budúceho kabinetu.
Do najzložitejšej situácie sa dostal zrejme Michel Jadot, najvyšší úradník ministerstva zdravotníctva. Nový systém ho tak nahneval, že podal sťažnosť. Potom sa prihlásil do konkurzu a ten vyhral a bol vymenovaný. Sťažnosť však nestiahol. Len sa vraj trasie, aby jej nevyhoveli. (čtk)
