Li Čchun-mej zomrela na vyčerpanie. Na nohách bola skoro 16 hodín, behala po továrenskej hale a prenášala jednotlivé diely hračiek medzi strojmi. Zvonček ohlásil koniec zmeny až krátko po polnoci. Bola rušná predvianočná sezóna a v čínskej továrni na výrobu plyšových hračiek sa hromadili objednávky z Japonska a zo Spojených štátov.

Nadčasy boli povinné a trvalo najmenej dva mesiace, kým zamestnanci dostali voľno aspoň v nedeľu. Devätnásťročná Čchun-mej sa sťažovala na prepracovanosť, masírovala si boľavé nohy, kašlala a bola stále hladná, spomína si jej spolubývajúca. Mala všetkého dosť a chcela sa vrátiť domov do rodnej dediny. Ráno ju našli v kúpeľni ležať na podlahe. Krvácala z nosa a úst. Zomrela, než stačila prísť sanitka.

Jej príbuzní, priatelia a spolupracovníci majú vysvetlenie – bola to smrť z prepracovanosti. Postihuje väčšinou mladých robotníkov. Náhle skolabujú po tom, čo dreli dlhé hodiny, deň za dňom. Existuje len málo informácií o dôvodoch takejto smrti. Mnohé prípady nie sú vôbec zdokumentované. Podľa odhadov miestnych novinárov umierajú v Číne na prepracovanosť desiatky ľudí.

Tento jav osvetľuje pracovné podmienky, aké sú bežné pre milióny Číňanov, ktorí prichádzajú z biedneho vidieka na prosperujúce pobrežie. Spravidla sú mladí, chudobní a málo vedia o svojich právach. (čtk)