V čase raňajok, obeda i večer sa okolo kamennej chaty, o ktorej chod sa stará Peter Petras, schádzajú zvierací návštevníci. V čase našej návštevy sa z neďalekého stromu zniesla nadol k chate mladá orešnica. Neprilákal ju vtáčí zob, oriešky či iné vtáčie dobroty, ale vôňa čerstvej slaniny. Uchmatla niekoľko kúskov a vyletela na najbližší strom. Ako nám povedala pracovníčka z útulne, mladá orešnica sa zatiaľ ešte ľudí bojí. „Jej matka je oveľa smelšia. Tá si po potravu vojde až do chaty a vyskočí mi na pult. Nebojí sa mi zobať z ruky,“ hovorí zamestnankyňa a so smiechom dodáva, že zožerie takmer všetko.

Obe orešnice prichádzajú skoro ráno. To sa ešte pri chate nemotajú turisti. Ani tých sa však vtáky neboja. Jedna z nich už dostala aj svoje meno. Volá sa Dorka. (olo)