Taliansko bolo futbalovou krajinou hneď na začiatku minulého storočia. Mestá si pestovali svoje slávne kluby, tie budovali krásne mestské štadióny. Na usporiadanie II. majstrovstiev sveta boli dvaja kandidáti - Švédsko a Taliansko. Rozhodovalo sa na 21. kongrese FIFA v roku 1932 v Štokholme, a jeho usporiadatelia prekvapujúco vo voľbách prehrali. Rozhodla práve skvelá futbalová infraštruktúra na Apeninskom polostrove. A ešte jedno, žiaľ… Podpora štátu. Nikto z členov zasadnutia vo švédskom hlavnom meste si to plne neuvedomil. Fašistický režim si urobil zo šampionátu nástroj propagandy Mussolliniho „čiernych košieľ“. Na konci muselo byť domáce víťazstvo.
Policajný generál Vaccaro, Mussolliniho pravá ruka, jasne vytýčil: „Konečným cieľom turnaja je ukázať, aký vplyv má fašistický šport na dosiahnutie mužného ideálu. Všetko sa uskutoční v inšpirácii Duceho.“ Turínsky štadión pomenovali rovno Stadio Benito Mussollini. Rímsky, na ktorom sa hralo finále, sa volal Stadio Nazionale Partito Fascita. Fanatizmus v krajine zachádzal do krajností. Slávny klub Internazionale (Inter) Miláno musel zmeniť názov na Ambrosiana.
Počet prihlášok bol rekordný - 29. Prvý raz sa hrali kvalifikácie. Československo sa stretlo na jeseň 1933 s Poľskom, vo Varšave vyhralo 2:1. Ukázalo, že to stačilo. Na odvetu do Prahy súper nepricestoval.
Reprezentáciu Československa tvorili výlučne hráči pražských „S“ - Sparty a Slavie. Iba náhradník Patzel bol z Teplíc. V základnej zostave tímu mal neodmysliteľné miesto v strede zálohy Slovák Štefan Čambal. Naši postupne zdolali Rumunsko (2:1), Švajčiarsko (3:2), Nemecko (3:1) a dostali sa do finále, hoci s mužstvom pre nedostatok financií nebol tréner (zastupoval ho novinár Petrů), ani lekár.
V záverečnom boji sme sa stretli s domácimi Talianmi, ktorí museli vyhrať. Sfanatizovanej atmosfére podľahol aj švédsky rozhodca Eklind. Naši dohrávali v riadnom čase so zraneným Krčilom (v tých časoch sa vo futbale nemohlo striedať). Potom „nepriateľ všetkých slušných hráčov“ obranca Monti skopol Puča. Avšak ten, len čo sa vrátil na ihrisko, dal v 71. min vedúci gól našich. O desať minút neskôr Meazza odstrčil rukami Ženíška a Orsi vyrovnal. V predĺžení po piatich minútach dal Schiavio rozhodujúci gól.
