Vstáva skoro ráno s deťmi a manželkou-spolupracovníčkou Kathleen Brennanovou, čo je na človeka, ktorý dlhé roky žil bez denného svetla, pozoruhodný výkon. Nepije, už osem rokov nedostal do seba alkohol a jeho sebadeštrukčný život na spôsob beatnikov je už dávno minulosťou. Ale od jeho prvej nahrávky Closing Time z roku 1973 až po najnovšie albumy Alice a Blood Money prechádza odvrátenou stranou života, plnou opilcov, skrachovancov, prostitútok, samovrahov a predajných politikov.

Od drsného blues cez šialené výlety do avantgardy a surrealizmu, cirkusové a námornícke skladby až po krásne balady vedie jeho hudobná cesta, lemovaná typickým chrapľavým hlasom. Waits je určite najmenej zameniteľnou postavou populárnej hudby. „Som piesok v sendviči,“ hovorí Waits o svojom hlase, vhodne dopĺňajúcom jeho postavičky z hlbín spoločnosti, ktorým dáva ľudský rozmer, ale zbavuje ich prílišného sentimentu.

Päťdesiatdvaročný Waits na rozdiel od iných klasických amerických pesničkárov je fascinovaný európskou dekadenciou a folklórom. „Mnoho skladateľov píše jednu alebo dve tie isté skladby, podobne ako ja. Milujem melódie a zároveň rachot, súvisí to asi s mojou alkoholickou osobnosťou. Najprv sa zbláznim, potom rozplačem,“ povedal Waits pre The New York Times.

Z jeho starých pesničiek iní vyrábali hity. Zo skladieb na Alice a Blood Money, ktoré vznikli po spolupráci s nemeckým divadelným režisérom Robertom Wilsonom, však hity nikto nevytrieska. Na to sú tieto pesničky, určené pre divadelné predstavenia, príliš komorné. Waits a Wilson pracovali v roku 1989 spolu so spisovateľom Williamom S. Burroughsom na diabolskej hre Black Rider. Dráma Alice vznikla o tri roky neskôr, na motívy milostného vzťahu spisovateľa Lewisa Carrola, autora knihy Alica v krajine zázrakov, s mladou Alicou Liddellovou. Blood Money vychádzajú z hry Georga Büchnera Woyzeck z roku 1837.

Iba Waits vedel, že hudba, ktorá doprevádzala jeho príbehy na prvých albumoch, bola príliš konvenčná, aby zachytila rozdrásané spektrum jeho osobnosti. Tá špina za nechtami, po ktorej tak túžil, sa začala objavovať až na Heartattack and Vine z roku 1980. Keď si v tom istom roku zobral Brennanovú, prinútila ho, aby sa stal producentom. Sám sebe. „Vždy som sa pokúšal dostať zo seba zvuk so všetkými tými nečistotami. Niečo ako pravidelný zvuk parnej lokomotívy,“ tvrdí.

Trvalo mu, než presvedčil šéfov Elektry, že nie je novým Dylanom. Keď sa začiatkom 80. rokov chystal na rozhodujúci krok kariéry, dostal od firmy padáka. Avšak album Swordfishtrombones ukázal víziu Waitsovej hudby, ktorej sa drží dodnes. „Šéf mi hovoril - týmto si nezískaš nových fanúšikov a stratíš starých,“ spomína. Stal sa úplný opak. Krehké pesničky zostali, dopĺňali ich však industriálne jazdy so zborom „žobrákov, hrajúcich na zničených nástrojoch“.

Koncom deväťdesiatych rokov odišiel z ďalšej mamutej spoločnosti a upísal sa malej firme Epitaph, ktorá sa preslávila vydávaním postpunkových skupín, a vyšiel mu v nej album Mule Variations. „Čím som starší a usadenejší, tým šialenejšie nápady ma prepadajú,“ hovorí pre The Rolling Stone.

Najnovšie nahrávky sú podľa Waitsa rozdielne ako nespavosť a námesačnosť. Alice, inšpirovaná čítankovou Alicou z krajiny zázrakov, je plná lyriky o snívaní, ktorú dokresľujú jemné rytmy a dychy. Blood Money je zdeformovaný karneval a zlovestné uspávanky.

„Pesničky niekedy prichádzajú tak rýchlo, že ich ani nestíham zachytiť,“ tvrdí Waits, ktorý má po celom dome rozmiestnené nahrávacie prístroje. „Ale v prvom rade som sa naučil cvičiť si svoju pamäť. Keď mám v hlave melódiu, jedinou mojou starosťou je, aby som ju tam udržal. Dobrá melódia je tá, ktorá ma nikdy neopustí.“