Mladistvým elánom prekypujúci ERNEST SVRČEK (1942) ešte ani šesťdesiatku neprivítal dôstojným prierezom bohatého doterajšieho diela, ale aktuálnym súborom z najnovšej tvorby. Dokonca sa s ním netradične rozhodol putovať z galérie do galérie: v apríli sa o radosť z recesie a mystifikácií (tentoraz dokonca sčasti politických) rozdelil s banskobystrickým obecenstvom (vernisáž výstavy Sólo pre nožnice sa v nabitom Thurzovom dome odohrala 12. apríla), aby od 17. mája na mesiac šokoval spoluobčanov v breznianskej synagóge.

Prienik do podvedomia

Svrček ako aktívny športovec sa k priam hodinársky precíznej práci s nožničkami dostal doslova balansujúc na ostrí noža. Keď mu zákerná choroba rozbila svet dovtedajších istôt, nekapituloval a na samom pokraji skazy si stvoril svet nový. Na vlastnom ostrove slobody zúčtoval so všetkým, čo ho dovtedy stiesňovalo. Ešte nedávno populárny futbalista predovšetkým zosadil a dokonale zosmiešnil diktatúru rigoróznych športových pravidiel a rozhodcov. Urobil to jednoduchým strihom nožničiek a spojením dvoch zdanlivo nezlučiteľných obrazových rovín. Koláži v jeho koncepcii pravdaže nechýba poézia, no nebuduje ju len z poetického pohrávania sa so surreálnym spájaním a prelínaním tvarov; vychádza z princípu svojskej ostro pointovanej karikatúry.

Bez rešpektu vychutnáva neobmedzené možnosti duchaplnej mystifikácie a postupne mu na ihrisko prenikajú „civili“ a ich banálne každodenné aktivity; štadión sa začína meniť na citové i spoločenské trasovisko moderného človeka. Konfrontáciou dvoch nesúrodých svetov, z ktorých jeden nadobúda podobu čoraz trúfalejších, priam dekameronsky bujných erotických prvkov, nebadane preniká do tajných zákutí nášho podvedomia.

Možno práve toto kolážistovo „zakázané uvoľňovanie“ a priznanie ľudskej slabosti je rozhodujúcou kvapkou do výbušnej zmesi života. Erotické zmätky sú skúšobným kameňom charakteru, morálky či spôsobu existencie - tak, ako to už so sexom a s erotikou v umení od nepamäti býva. Práve tak ako v Svrčkových „frivolných“ krátkych literárnych útvaroch, kde akousi „donchuanovskou latinou“ naruby neúspešnému milovníkovi strháva masku zvodcu a ukazuje pod ňou smutnú tvár obete vlastného sebaklamu.

Strihanie spomienok

V Svrčkových kolážach sa čoraz častejšie objavujú naddimenzované krásavice, na ktoré zdola, pekne pri zemi, s úctou a obdivom hľadí gulliverovsky maličký muž. Večný chlapec so svojou ochrankyňou a patrónkou? Alebo, naopak, hrozivo sa týčiaca neúprosná Nemesis, symbol neodvratnej záhuby? Možno tieto vízie zhmotňujú atavistický sen o Veľkej matke, no celkom iste i stiesňujúcu predtuchu Veľkého problému. Prísľub bezpečného prístavu sa mihnutím oka stáva veľmi konkrétnym zdrojom neistôt a rozčarovania.

Takto je to najmä v kompozíciách z posledného obdobia, ktoré Svrček odvážne zbavuje kulís i rekvizít - vlastne by sa dalo povedať kompletného prostredia. Bez pozadia, v totálnej prázdnote ostali len účinkujúci, ich mimika a reakcie v bielom vákuu. Tak ako z tmy na scéne bodový reflektor vykrajuje dramatickú rozbušku, Svrčkove nožnice vyslobodzujú pointu z každodennej sivoty. Obetuje bizarný realizmus dôveryhodne sa tváriacich reálií; bodové svetlo sústreďuje pozornosť výlučne na protagonistov.

Vo výslednom tvare márne hľadáme jazvy po zrastoch; nožnice v Svrčkových paganiniovských rukách môžu súťažiť s počítačovou technikou ktoréhokoľvek moderného polygrafického závodu. S časopiseckými fotografiami neúprosne strihajú i naše spomienky a predstavy o budúcnosti, čas, ktorý žijeme.

Autor: KORNEL FÖLDVÁRI(Autor je spisovateľ a teoretik humoru)