Keď začal pártisícový dav fanúšikov skandovať „majstri, majstri,“ vyšiel z úzkych dverí Miroslav Šatan s pohárom víťazov hokejového šampionátu nad hlavou a na polhodinu sa na letisku rozpútalo šialenstvo.

„Utvorili sme veľmi dobrú partiu, ktorá bola schopná to dokázať,“ rozprával kapitán Miroslav Šatan, no jeho slová sa strácali v burácaní. Dojatý najstarší hráč Jerguš Bača nenašiel slová: „No načo slová,“ povedal ticho.

Z davu sa ozvalo – Bondra nie je človek, Bondra je boh! „Je to super. Ak mužstvo vyhrá vo finále Stanley Cupu, oslavuje jedno mesto. Toto oslavuje celý národ a my sa tešíme s vami!“ povedal Peter Bondra.

Prihovoril sa aj tréner Ján Filc: „Všetci sme verili, že ideme urobiť niečo viac, podarilo sa to takto.“ Niektorý zo zachrípnutých hokejistov z posledných síl zareval do mikrofónu: „Aj tak sme stále frajeri!“

Chodili od rána

„Od rána sem chodia ľudia, niektorí tu hádam aj prespali,“ povedal pred príchodom hokejistov jeden z policajtov, ktorý usmerňoval prichádzajúce autá.

Trávniky v okolí letiska sa zmenili na obrovské parkoviská, na letisko prichádzali preplnené autobusy hromadnej dopravy, od nových hyperobchodov sa valili smerom k letiskovým halám davy peši, aj na bicykloch.

Pomedzi ľudí pobehoval aj malý psík oblečený v slovenskej vlajke, hodinu a pol pred príletom ľudia skandovali mená hokejistov a trénerov.

Moderátor: „A skandujte so mnou – Mííro Šááátan.“ Celé letisko zaburácalo meno kapitána nášho tímu. „Jáárda Jáágr,“ a do moderátora začali lietať fľašky. Priestory pred letiskom premenoval na námestie Žigmunda Pálffyho, cestu z letiska na ulicu Petra Bondru a najbližšia križovatka dostala meno Miroslava Šatana.

„Prišiel som z Karlovej Vsi na bicykli. Paráda, majstri!“ kričal jeden z mladučkých cyklistov. Na dlhú palicu navliekol slovenskú vlajku a na bicykli so vztýčenou vlajkou šliapal skoro pätnásť kilometrov cez mesto na letisko.