„It‘s miracle!“ vykrikovali v predĺžení semifinálového zápasu Švédsko - Slovensko majstrovstiev sveta v Göteborgu v zaplnenom hľadisku haly Scandinavium domáci novinári, keď náš brankár JÁN LAŠÁK (23 r.) pochytal aj nemožné. Zázrak. Hokejový pamätník Ivan Šajnoha, rodák zo Žiliny, ktorý dnes píše pre švajčiarske noviny, poznamenal: „Tak toto je druhý Dzurilla.“ Jano, ktorého vyhlásili za najlepšieho hráča Slovenska, prišiel v plnom výstroji po zápase do mixzóny, usmieval sa od ucha k uchu. „Veľmo som šťastný,“ vravel po svojom, kým prišli otázky.

Cítite po semifinálovom víťazstve satisfakciu za Salt Lake City?

„Určite. Po zimnej olympiáde nás mnoho ľudí na Slovensku zatracovalo. Aj ja som sa o sebe dočítal, že som v bránke ako stolička. Dúfam, že sa nám ich podarilo presvedčiť, že to tak nie je.“

V semifinále so Švédskom sme prehrávali 0:2 a domáci mali šance zvýšiť skóre. Verili ste, že sa to ešte obráti?

„Mal som klapky na očiach, neuvedomoval som si skóre. Vravel som si: chytaj a ono to príde. Najpamätnejšia je pre mňa príležitosť Švédov na začiatku predĺženia. Chytil som puk do lapačky, ani neviem ako a vtedy som si povedal: keď už toto nebol gól, tak nám je dnes súdené vyhrať. Aj tak bolo. Potom som už len čakal na samostatné nájazdy. Vyslovene som si ich želal.“

Oproti vo švédskej bránke ste mali skúseného brankára z NHL Tommyho Sala, vy ste v Nashville chytali len v troch zápasoch. Kde sa vo vás bralo to presvedčenie, že v nájazdoch budeme úspešnejší?

„Máme skvelých útočníkov, aj Riša Lintnera rátam medzi nich, ktorí vedia dať góly. A ja som si trúfal pochytať nájazdy Švédov. Snažil som sa neurobiť prvý pohyb, naznačil som tak hokejkou, aby som ich trochu vyplašil. Vyšlo to, nedal som im priestor na presné zakončenie. Pred štvrtým nájazdom Magnusa Johanssona som sa pozrel na našu lavičku, ako sa všetci držali za ramená a vravel som si: tak túto radosť im už nemôžem pokaziť!“

Aj pred dvoma rokmi ste hrali vo finále MS. Dajú sa pocity porovnať?

„Dúfal som, že sa tam znova stretneme s Čechmi, aby sme im mohli splatiť Petrohrad. Škoda. Teraz verím, že v sobotu dostanem menej gólov ako ruský brankár.“

V prerušení cez zápas ste prikorčuľovali k našej striedačke a komunikovali ste s náhradným brankárom Rastislavom Staňom. O čom sa v tých chvíľach rozprávate?

„Rasťo je môj brat na striedačke. Neustále ma podporoval. Keby tam nebol, možno by moje zákroky vyzerali trochu inak. Upokojovali ma jeho slová: Jano, čo sa má stať, sa stane.“

Na začiatku každej tretiny sa zvyknete prežehnať. Ako spájate svoju vieru s hokejom?

„Boh bol v semifinále s nami. Veď si len zoberte: prvá vážna strela Švédov - žŕdka. Šťastena nás ochránila aj pri ďalších príležitostiach domáceho tímu. Pôjdem sa za to pomodliť. Som veriaci, chodím do kostola, tak ma vychovali rodičia. Pomáha mi to nájsť silu, rozlišovať zlé veci od dobrých a veriť, že to dobré, čo spravím, sa mi vráti.“

S Rusmi sme už na tomto šampionáte vyhrali. Zopakuje sa to vo finále?

„Radi by sme pripravili túto radosť fanúšikom na Slovensku. Ale toto bude celkom iný zápas ako v pondelok, kde v kvalifikačnej skupine vlastne o nič nešlo. Rusi sa v play off prezentovali vynikajúcou defenzívou, zachytal im Sokolov. Ale my máme borcov, ktorí ho prekonajú.“

Medaila je už istá. Komu by ste ju venovali?

„Určite manželke Andrejke, rodičom a osobitne bývalému spoluhráčovi z reprezentačnej dvadsiatky Zolovi Bátovskému, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami. Naposledy hral v Amerike. Stretávali sme sa v reprezentačných výberoch od šestnástich rokov, bol to skvelý chalan. Viackrát ma podržal, na to sa nedá zabudnúť. Vlani pri autonehode zahynul, pritom krátko predtým sme sa po telefóne rozprávali a dohodli si stretnutie. Už k nemu nedošlo. Aj na to som myslel po vyhranom semifinále so Švédskom. Zolo by mal určite veľkú radosť.“

ONDREJ GAJDOŠ, Göteborg