Novelu zákona privítajú mnohí, ktorí sa cestou osudu ocitnú v súkolesí dedičského konania - bohatí i tí menej majetní. Predošlý zákon neraz finančne dorazil pozostalých, ktorí beztak trpeli stratou najbližšieho. Prípady, keď na túto „cynickú“ daň museli naškrabať mladé vdovy s nezaopatrenými deťmi, pre ktoré bol zdedený dom jediným útočiskom, neboli výnimkou.
Súhlasím s autorom, že dane by nemali byť trestom za úspech, no spravodlivosť podľa modernej slovenskej ľavice ma až tak nezaráža. Zodpovedá slovenskej právnej realite a štátu, v ktorom je spravodlivosť na jedno oko zaručene slepá. Ak chce ministerka Schmögnerová percentuálne vyššie zdanenie „slovenských multimilionárov“, má na to pádny argument - je to asi jeden z mála spôsobov, ako dostať späť aspoň časť peňazí, ktorými sa pri predošlej privatizácii nabalila kasta stranícky vyvolených Slovákov. Že je to zjavne nespravodlivé voči úspešným a čestným bohatým občanom? Na Slovensku to predsa nie je precedens - veď na fiktívne filmy z Koliby, ozdravenie VSŽ, IRB, VÚB, doriešenie kauzy Nafta Gbely či Duckého zmenky sa predsa nespravodlivo skladajú všetci daňoví poplatníci prostredníctvom štátneho rozpočtu. Aj takéto prerozdelenie peňazí má za následok pokles životnej úrovne na Slovensku, chýbajúce peniaze v školstve, zdravotníctve a rozvojových programoch zamestnanosti. Ak si ministerka financií pomáha demagógiou, zapĺňa tým len právne vákuum, ktoré umožnilo, aby boli pre tento štát miliardy korún navždy stratené.
Novodobé základy slobodnej trhovej ekonomiky sú u nás zasunuté do legislatívnych dier, na ktorých boli postavené. Skutočnosť, že spravodlivosť pri nedoriešených privatizačných kauzách neplatí dodnes pre všetkých, je vinou nielen modernej slovenskej ľavice, ale aj dlhodobo roztrieštenej slovenskej pravice.
To, že u nás zatiaľ platí nespravodlivosť pre všetkých, bohatých aj chudobných, by nemalo ujsť pozornosti ani takého investigatívneho žurnalistu, akým je Peter Tóth.
PETER GAJDOŠÍK, Lučenec
