Primár Psychiatrickej kliniky FN Bratislava-Ružinov, zástupca Slovenska pre duševné zdravie vo Svetovej zdravotníckej organizácii, prezident Ligy za duševné zdravie – MUDr. PETER BREIER. Dosť dôvodov na rozhovor o tom, akí sme a či sme zdraví aj duševne a čo všetko – okrem politikov – na našu duševnú rovnováhu vplýva.

Aké sú ciele Ligy za duševné zdravie?

„Ligu sme vytvorili vlani, keď sme pripravovali svetový deň duševného zdravia. Vôbec som zo začiatku nepredpokladal, že založíme nejakú ligu, ale potom sme si s jednou mediálnou agentúrou uvedomili, že nemá význam toľko aktivít a energie vkladať do jedného dňa, ak v tom nebudeme pokračovať. Potom by sa všetko úsilie mnohých ľudí stratilo. Jednorazové kampane sú nanič.“

Tak ste namiesto jednodňového turnaja založili ligu?

„Áno, vymysleli sme názov a založili sme ju preto, lebo duševné zdravie sa u nás veľmi podceňuje. Aj starostlivosť o tých, ktorí trpia poruchami duševného zdravia. A kým všetky ostatné organizácie vedia byť dosť nátlakové a vybojujú si niečo pre seba, ľudia, ktorí trpia duševnými problémami, sú veľmi hanbliví a boja sa k tomu vôbec priznať. Stigma duševnej choroby je veľmi silná, preto sme chceli vytvoriť organizáciu, ktorá by dokázala hovoriť aj za nich a zlepšovať podmienky ich života a starostlivosti o nich. To bol prvotný cieľ. Potom sa rozvíjali ďalšie – vytvorenie určitého lobistického tlaku na politikov na všetkých úrovniach. Treťou zložkou je prevencia, vykonávanie preventívnych akcií, ktoré by predovšetkým informovali verejnosť o duševných chorobách a znižovali stigmu naviazanú na duševné choroby.“

Ako klasifikujete duševné zdravie?

„Už samotná definícia zdravia je veľmi ťažká – nie je to len neprítomnosť nejakej choroby, ale dnes sa kladie dôraz aj na pozitívne aspekty zdravia, na schopnosť adaptovať sa na primeranú záťaž, lebo v extrémnych záťažiach môže trpieť chorobou, aj duševnou poruchou, každý. Adaptovať sa na bežné záťaže každodenného života, ale aj na záťaže, ktoré sú istým spôsobom nie celkom normálne, ale život ich bežne prináša, ako smrť blízkych osôb, neúspechy v zamestnaní… Je to aj schopnosť tešiť sa alebo smútiť, ak je na to vhodná príležitosť.“

Aká je situácia v susedných krajinách?

„Ich vývoj je podobný, ale rozvoj chorobnosti na duševné poruchy tam nebol za posledné roky až taký výrazný ako na Slovensku. Aj keď chorobnosť je len jedným z indikátorov duševného zdravia obyvateľstva. U nás sa v posledných rokoch zvyšuje predovšetkým počet ochorení, ktoré sú podmienené záťažami, stresom, sú reakciami na záťaže vonkajšieho prostredia, teda neuróz, depresií, reakcií na akútne stresy.“

O aké záťaže vonkajšieho prostredia ide?

„Záťaže, ktoré v poslednom období vznikli u nás, sú dosť typické pre transformujúce sa spoločnosti. Znamená to, že ľudia boli vychovaní istým spôsobom, žili v značne paternalistickej spoločnosti, ktorá im poskytovala isté záruky. Ak sa prispôsobili životu v nej, mali to, čomu sa hovorilo sociálne istoty. Nebola nezamestnanosť, ľudia, aj keď s problémami, mali kde bývať, a veľká väčšina nemala problém, akým spôsobom si má sama zabezpečiť základné životné prostriedky. Spoločnosť sa akoby o nich starala. Dnes sa zodpovednosť presunula viac na jednotlivca, sám sa musí starať, aké bude mať zamestnanie, kde bude bývať. Už neexistujú orgány, ktoré by mu to museli poskytnúť. Toto prevzatie zodpovednosti za vlastné činy, za vlastný život, je niečo nové.“

Ak si v predchádzajúcom režime našiel človek istý spôsob (ko)existencie s ním, tak nátlak na psychické zdravie nebol taký silný ako dnes? Mnohí ľudia sa dnes cítia oveľa spokojnejšie ako za socializmu.

„Mnohí sa cítia spokojnejšie, ale to ešte neznamená, že nemusia mať väčší strach o svoju každodennú existenciu. Pri rozvoji duševných chorôb je dôležitý zvyčajne pocit strachu a úzkosti, ktorý vzniká z neistoty. V paternalistickom systéme bol pocit neistoty zameraný skôr na to, či sa človek podrobí režimu, alebo nie. Ak sa už rozhodol, že sa podrobí a kráčal s ním, úzkosť už nebola taká veľká. Ale po zmene režimu ľudia dostali istú možnosť voľby, zvýšila sa sloboda rozhodovania, ktorá so sebou prináša úzkosť.“

Ako to vyzerá s duševným zdravím v stabilných a prosperujúcich krajinách? Napríklad z dánskych obyvateľov priam sála istá rovnováha a pokoj.

„Tam nedochádza v poslednom období k takým veľkým zmenám ako v postkomunistických krajinách. Ich štatistiky sú si veľmi podobné každý rok. Vo všetkých postkomunistických krajinách bol prvým viditeľným trendom po revolúcii pokles priemerného veku dožitia v celej populácii. Už predtým bol tento vek u nás nižší, ale v prvých rokoch po zmene režimu došlo v transformujúcich sa krajinách k relatívne prudkému poklesu priemerného veku dožitia.“

Čím si to vysvetľujete?

„Nie je to celkom jasné. Veľmi prudký pokles priemerného veku dožitia bol viditeľný predovšetkým u mužov. V niektorých krajinách sa to však po niekoľkých rokoch podarilo zastaviť, v niektorých to nebolo ani také prudké – napríklad v Čechách bol pokles relatívne malý. Po istom obrate sa už aj náš vývin začína podobať na západné krajiny. Slovensku to trvalo o niečo dlhšie, aj Maďarsku a Poľsku, Slovinsko je už prakticky na úrovni západných krajín. Jednoznačné vysvetlenia na to nejestvujú. Vo všetkých týchto krajinách prudko stúpla samovražednosť, hlavne v generácii dospievajúcej mládeže a u starých ľudí. Zvýšil sa aj počet kardiovaskulárnych a onkologických ochorení, všade došlo k prudkému nárastu závislosti od drog vrátane tabakizmu, a aj od alkoholu. Zdá sa, že existuje aj súvislosť s nezamestnanosťou. Psychologické vysvetlenia sú rôzne – hovorí sa o tom, že muži sú vlastne z hľadiska zabezpečenia rodu alebo rodiny tí, ktorí preberajú zodpovednosť za finančnú situáciu rodiny. Tým, že prudko narástla nezamestnanosť a muži akoby preberali na seba pocit zodpovednosti za rodinu, rastie počet psychosomatických ochorení. Plánujú sa aj výskumy, prečo je to u žien inak, prečo sa vždy vo všetkých spoločnostiach dožívajú vyššieho veku – či je to dané len geneticky, že ženy by mali prežiť a vydržať viac ako muži, lebo od nich závisí rozmnožovanie a rozširovanie rodu. Hľadajú sa aj niektoré protektívne faktory, ktoré sú schopné človeka obrániť pred súčasnými civilizačnými faktormi.“

Akoby sme boli pred novembrom 1989 zdravší – dá sa to takto zovšeobecniť?

„Myslím si, že nie. Neviem, či bývalé štatistiky hovoria o tom, že sme boli zdravší. Nakoniec, priemerný vek dožitia, ktorý sa teraz zvyšuje, by skôr napovedal, že situácia sa začína meniť a po prvotnom šoku zo zmeny sa začíname čiastočne spamätávať a náš stav sa začína trochu upravovať.“

Už si nachádzame akúsi rovnováhu vo vzťahu k novému režimu?

„Zvykáme si na podmienky života v súčasnej spoločnosti. Aj niektoré ochorenia dnes dokážeme lepšie liečiť ako v minulosti. Už nejde teda len o to, koľko ľudí ochorie, ale aj o to, koľkých dokážeme vyliečiť, alebo aspoň predĺžiť ich život dosť podstatným spôsobom. Nerád by som hovoril o celkovej chorobnosti, či sme boli predtým zdravší, alebo nie. Možno by sa to dalo zistiť, ale toľko údajov nemáme. Problém je aj v tom, že dnes sa k niektorým štatistikám dostaneme ťažšie. Ony síce existujú, ale napríklad ministerstvo zdravotníctva nedáva na ich vytlačenie dosť peňazí. Prestali sa tlačiť štatistické ročenky pre jednotlivé odbory.“

Ľudia mali pocity depresie a úzkosti aj predtým. Čo sa zmenilo? Globálne ohrozenie? Predtým bola aj černobyľská havária, neustále hrozil konflikt dvoch svetových blokov… Útok na newyorské dvojičky bol síce globálnym nebezpečenstvom, ale bol iný?

„Nepamätám si, že by ľudia reagovali na Černobyľ tak závažne ako pri útoku na dvojičky. Vtedy však chýbali informácie, situácia sa skôr zľahčovala. Po septembrových útokoch to bolo naopak, médiá nás zaplavovali obrazmi padajúcich budov, obrazmi tragédie. Ľudia, ktorí už boli liečení pre úzkostné stavy alebo iné duševné poruchy, vnímali tento útok veľmi citlivo, zažívali pocity úzkosti a strachu, a aj keď boli predtým dlho v poriadku, reagovali teraz zhoršením zdravotného stavu a mnoho sa ich dostalo na psychiatriu. Niektorí si uvedomovali, že sa ich stav zhoršil preto, iní, keď sme o tom diskutovali, pripustili, že toto obdobie veľmi ťažko znášali. Úzkostnými stavmi však reagovali aj ľudia, ktorí dovtedy psychické problémy nemali. Kolegovia z ambulancií si nárast pacientov v tomto období všimli ešte viac ako my v nemocniciach.“

Jedna čitateľka mi krátko po voľbách na jeseň v roku 1994, po ďalšom Mečiarovom návrate, volala do SME, že zasa nemôže spávať, má strach z každého dňa, čo sa stane – a pritom po jeho odvolaní na jar tieto stavy úzkosti úplne stratila a pol roka žila pokojne, bez stresov. Má politika taký vplyv na duševné zdravie?

„Myslím, že má dosť zásadný vplyv. Vysvetliť by sa to dalo rôzne – pokiaľ spoločnosť a aj politika funguje dobre, môže byť oporou pre ľudí. My sme neboli naučení niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia, individuálna zodpovednosť, spoľahnutie sa na seba samého veľmi neexistovali. Bola tu jedna strana, rozličné stupne podpory ľudí a začlenenia do spoločnosti. Po zmene spoločenskej situácie sa jednotlivec musel naučiť vziať zodpovednosť komplexne na seba. A v situácii transformácie vznikajú väčšie neistoty, takže ľudia majú tendenciu obracať sa k silným vonkajším vzorom. Ale pokiaľ vláda a štátny systém nie sú takou oporou, ktorá môže ľuďom pomôcť, pocit vnútornej neistoty a s tým spojené pocity úzkosti a strachu sa výrazne zvyšuje.“

Čo vás k tomuto tvrdeniu vedie?

„Náš systém je veľmi nedôveryhodný pre ľudí najmä pre to, akou mierou stúpa korupcia a nedodržiavanie zákonov. A ak nedodržiavanie zákonov siaha až po vládu a ľudia vidia, ako sa vládni predstavitelia nedokážu vyrovnať s korupciou, dokonca ju tolerujú alebo podporujú, tak je ich pocit, že môžu niečo ovplyvniť, minimálny. Ľudia vidia, že nech sa v súčasnosti dostane k moci ktorákoľvek strana, jednotlivec má minimálnu možnosť presadiť svoj vplyv. Na začiatku 90. rokov sa zdalo, že situácia bude iná. Ale nech zvolíme kohokoľvek, nakoniec nerozhoduje volebný program, ale finančné záujmy úzkej skupiny ľudí, ktorá sa na volebnom programe vyvezie k moci.“

Ako sa to prejavuje na človeku, na jeho duševnom zdraví?

„Jestvujú klasické testy na zvieratách, ktoré skúmajú stres – k najzávažnejším dôsledkom stresu v rôznych telesných orgánových systémoch dochádza vtedy, keď testované zviera nemá možnosť ovplyvniť výsledok testu, keď zo situácie neexistuje východisko, nech robí čokoľvek. Tak je to aj u človeka. Pocit bezmocnosti sa odráža nielen na telesnom, ale aj na psychickom stave. Napríklad úzkosť a depresia veľmi úzko súvisia s kardiovaskulárnymi a onkologickými ochoreniami.“

Čo môže teda robiť človek, ktorý si uvedomuje svoju bezmocnosť, ale takisto vie, že ak sa nebude usilovať o zmenu či nápravu, situácia sa nebude zlepšovať?

„Najhorší je práve pocit bezmocnosti, a ak sa mu poddáme, ak sa dostaneme do stavu beznádeje a bezmocnosti, vtedy dochádza k spomínaným negatívnym zmenám. Pokiaľ hľadáme a snažíme sa nájsť nejaké konštruktívne riešenia, sme schopní si duševné zdravie istým spôsobom zachovať.“

Po novembri vznikli nové sociálne vrstvy – napríklad podnikatelia, ktorí sú tiež vystavení veľkej pracovnej záťaži. Ako sa s týmito nárokmi vyrovnávajú?

„Tiež prešli viacerými obdobiami. Po 90. roku chceli byť mnohí podnikateľmi, aj ľudia, ktorí na to nemali osobnostné dispozície. Ale aby bol niekto podnikateľom, musí byť dravší, samostatnejší, musí vedieť nepodľahnúť konkurencii. A v prvom období boli mnohí k podnikaniu dotlačení, či už preto, že zdedili majetky, alebo to chceli ich manželky. V konkurenčnom prostredí potom neraz zlyhávali a dosť často sa dostávali na psychiatriu. Dnes to už nie je taký bežný jav. Podnikatelia idú častejšie k psychológom, lebo si začínajú uvedomovať, že musia niečo so sebou robiť. Sú prepracovaní, žijú workaholickým spôsobom života, bez akejkoľvek relaxácie. Stráca sa ich pozitívna motivácia práce a ostáva len úsilie udržať sa v kolotoči a nezlyhať. To je veľmi stresujúce. Niekedy sa dostanú až na lôžkové psychiatrické oddelenia, obyčajne pre depresie a občas aj pre samovražedné pokusy. Mnohí z nich si už začínajú uvedomovať, že sa to takto nedá a hľadajú spôsoby prevencie, učia sa relaxovať. Často sa však s tým vyrovnávajú klasicky – alkoholom. Aj denné spoločenské pitie môže viesť k rozvoju alkoholizmu. Mnohí sa práve preto, že redukujú stres a napätie pitím, dostávajú neskôr na psychiatriu.“

Viacerí z politikov patria podľa prieskumov verejnej mienky k najdôveryhodnejším, a pritom boli ikskrát pristihnutí pri lži. Carl Jung písal o Hitlerovi, že trpel istou formou hystérie – nazývanou pseudologia phantastica – človek v takom položení verí vlastným lžiam a tým je pre svojich poslucháčov a divákov veľmi presvedčivý. Ako si vysvetľujete, že dôveryhodnosť niektorých politikov pretrváva napriek všetkému, čo sa o nich vie? Susedovi po dvoch-troch klamstvách nebudete veriť, ale tomuto politikovi to stále prejde.

„Nielen tomuto politikovi, je ich čoraz viac. Súvisí to aj s našimi hodnotami. Podľa niektorých prieskumov, ktoré zisťujú, koho by ste nechceli za suseda, dominuje rasizmus, niektorí nechcú za suseda toxikomana, ale zlodeja pokojne. Niečo ukradnúť, to naša spoločnosť toleruje. Kradnutie sa stalo súčasťou našej kultúry – za komunizmu sa hovorilo, kto nekradne, okráda svoju rodinu. A dnes nie sú akékoľvek kradnutie, klamanie alebo veľké korupčné škandály potrestané aj preto, lebo spoločnosť to nepovažuje za veľký problém. A umožňuje to ospravedlniť si svoje vlastné kradnutie v malom.“

Zmenilo by sa niečo, keby sa napríklad lacné výpredaje podnikov privatizátorom-mečiarovcom, alebo krach Devínbanky prejavili na poklese preferencií politických strán, lebo spoločnosť by to neakceptovala? Zmenilo by sa konanie politikov?

„Keby sa dodržiavali zákony a ľudia, ktorí tunelujú podniky, by boli potrestaní, keby bolo potrestané aj to, že politici takéto tunelovanie umožnili, ako je zvykom v západných krajinách, tak by sa správanie politikov muselo zmeniť.“

Ale je tu aj spoločenské vedomie, ktoré tieto činy a priestupky akceptuje, a vzniká akýsi začarovaný kruh. Kde sa to dá preseknúť?

„Neviem, či sa to dá. Pamätám si, ako mi Rudo Sloboda za komunizmu vysvetľoval, prečo u nás nemôže dôjsť k nejakej zmene alebo revolúcii. Pretože každý má nejakú výhodu zo svojho zamestnania, má niečo, čím korumpuje niekoho druhého, sám je korumpovaný niekým iným a vzniká tak systém previazaných väzieb, v ktorom sa ľudia naučili žiť. A každému to akým-takým spôsobom vyhovuje a bojí sa, aby neprišiel aspoň o svoju časť výhod. A ak dnes dôjde k vytunelovaniu nejakého podniku, keď dôjde k pofidérnemu predaju akcií VSŽ, kde štát prichádza o miliardu korún, ľudia sa cítia asi oveľa menej výnimoční a menej vinní, ak aj sami kradnú. Každý si kradne na svojej úrovni, koľko môže, pretože to robia všetci.“

To je teda dosť bezperspektívne videnie. Akoby bezvýchodiskové.

„Pre duševné zdravie je to veľmi zlé. Práve pre toto mnoho ľudí podlieha pocitu bezmocnosti a beznádeje, že sa s tým nedá nič robiť. Keby však ľudia, ktorým to prekáža, začali od seba a veľmi intenzívne sa tomu bránili, všetkým tým malým klamstvám, situáciu by sa možno podarilo otočiť. Atmosféra v spoločnosti sa musí nejakým spôsobom zmeniť. Ako príklad použijem Írsko, ktoré urobilo za posledné roky veľký pokrok. Došlo k súbehu niekoľkých okolností a jednou z nich bolo, že sa prestala tolerovať korupcia. Prestala sa tolerovať, lebo do spoločnosti a na trh vstúpili firmy z Európy, ktoré korupciu nepodporovali a priniesli inú kultúru vzťahov. Určitú šancu vidím vo vstupe do NATO a do EÚ, keď sa staneme o niečo hodnovernejšou spoločnosťou a začnú sem chodiť firmy s inou kultúrou. Iste, korupcia bola aj v EÚ, pred niekoľkými rokmi padlo práve vjej dôsledku celé vedenie Európskej komisie, ale padlo. U nás sa v takých prípadoch nedeje nič.“

Máte na mysli ďalšie ostrovčeky pozitívnej deviácie?

„Jedine cez tieto ostrovčeky a ich podporu a tým, že sa staneme súčasťou EÚ, budú kulturálne vplyvy iných fungujúcich spoločností prenikať intenzívnejšie ako doteraz. A aj tým, že naši ľudia budú môcť v oveľa väčšej miere pracovať vonku, pochopia, že náš systém nie je dobrý.“ RÓBERT KOTIAN