FOTO – REUTERS

šími predstaviteľmi Európskej únie vo Švédsku.

Bush s Putinom sa však stretnú v Slovinsku, ktoré je podľa všetkého vytypované ako prvá krajina v diskutovanej druhej vlne rozšírenia NATO. Bush je určite spokojný – či aj Putin, nie je jasné, lebo do poslednej chvíle figurovala na zozname možných miest stretnutia Viedeň. Naposledy, v roku 1979, sa v hlavnom rakúskom meste stretol Jimmy Carter s vtedajším sovietskym bossom Leonidom Brežnevom.

Odvtedy sa však veľmi veľa zmenilo, tak od schôdzky Busha s Putinom možno očakávať najmä z ruskej strany konečné prijatie faktu, že svet je dnes už zásadne iný.

V réžii Billa a Borisa

Takmer jednu dekádu boli vzťahy medzi Washingtonom a Moskvou v réžii dvoch mužov: nevyspytateľného prezidenta Borisa Jeľcina a nadšeného Billa Clintona. Padli si do oka. Clinton nešetril úsmevmi ani peniazmi, len aby pomohol novému Rusku postaviť sa na nohy a vydať sa raz navždy cestou demokracie a trhovej ekonomiky. Jeľcin sa od úsmevov priam roztápal a jeho širokej duši potúženej vodkou sa zdalo, že priateľstvo tohto druhu potrvá na večné časy… Napokon sa však rozpadlo na obyčajnom fakte: ani jeden z dotyčných už nemá politickú moc a rýchlo sa strácajú aj zvyšky ich vplyvu.

Putin už nedokázal nadviazať na Jeľcinovo družné správanie k gospodinu Billu a Bill sa posledný rok zaoberal upratovaním osemročnej prítomnosti v Bielom dome. Ak by bol po ňom žezlo moci prebral Al Gore, mohlo sa hovoriť, dajme tomu, o krivkajúcej kontinuite, no prezidentom sa stal republikán, ktorý má o budovaní vzťahov s postkomunistickým Ruskom iné predstavy.

Na začiatku bola špiónománia

Už začiatok Bushovho pôsobenia ukázal inú podobu vzťahov USA – Rusko. Američania odhalili vo vlastných radoch, priamo v centrále tajnej služby FBI ruského špióna Roberta Hansena. Dvojaký agent pracoval dlhé roky pre Moskvu a tento zlozvyk si za prispenia chlapcov z ruskej ambasády udržoval až donedávna.

Bushova administratíva reagovala krokom ako z čias Ronalda Reagana v období studenej vojny. Poslala domov zástup ruských diplomatov. Putin urobil to isté. Potom sa Bush okrem iných vecí sústredil na urýchlenie príprav konštruovania projektu protiraketovej obrany. Projektu, o ktorom Rusi nechceli sprvu ani len počuť. Putin dokonca zorganizoval medzinárodnú kampaň proti programu. Vo viacerých západoeurópskych krajinách ponúkal ruský návrh podobnej ochrany a treba dodať, že nie všade sa stretol iba s odmietnutím.

Ako je známe, Rusi tvrdia, že americký program by narušil zmluvu o obranných systémoch z roku 1972, ktorú podpísal Brežnev s Nixonom. Američania prízvukujú, že zmluva je poplatná obdobiu studenej vojny a že teraz, keď už obe krajiny nie sú voči sebe naladené nepriateľsky, možno od nej odstúpiť a systém postaviť.

Putin, hoci sa už od prírody tvári chladne, však zrejme chápe, že terajšie Rusko už nie je bývalou jadrovou supermocnosťou, hoci so šesťtisíc jadrovými hlavicami môže ešte aj Ameriku dostatočne vydierať. Bush však zároveň s projektom protiraketovej obrany navrhuje aj podstatné zníženie zásob jadrových hlavíc na oboch stranách. Rusi túto časť podporujú, pretože by im to uvoľnilo ruky na ušetrenie veľkých finančných prostriedkov, ktoré pohlcuje udržovanie monštier minulosti v polopohotovostnom stave.

Vzťahy realizmu

Putin už pochopil, že Bush nie je Clinton a že ak chce od Američanov dostať novú hospodársku pomoc, bude sa musieť s Bushom dohodnúť na transparentných pravidlách.

Na summite v Ľubľane sa istotne bude hovoriť aj o rozšírení NATO, čo je pre Rusov ďalšia boľavá stránka – ale ako sa vraví, časom všetko prebolí. Možno iba dúfať, že po summite Bush-Putin vzťahy medzi oboma krajinami dostanú realistickú podobu a každý bude vedieť, na čom je. Pôjde najmä o odstránenie nánosu vzájomnej podozrievavosti, čo je ešte následok nie takej dávnej smutnej story z minulosti.

MICHAL HAVRAN