FOTO TASR - PAVEL NEUBAUER

Hviezdam dnešného svetového hokeja Petrovi Bondrovi i Miroslavovi Šatanovi v mládežníckych rokoch hrozilo, že skončia s hokejom.

Petrov starší brat Juraj Bondra (42), bývalý tvrdý obranca, ktorý získal s Košicami federálny titul v roku 1986, spomína na Petrove krízové obdobie: „Bolo to v mladšom doraste v Poprade. Peter dával v žiackych ročníkoch strašné množstvo gólov, no potom prestal rásť. V doraste býval vždy najmenší, medzi veľkými a silnými obrancami dostával dosť úderov. Naozaj rozmýšľal, že skončí.“ Navyše už predtým sa Petrovi darilo aj na futbalovom ihrisku, kde hrával za Stráže pri Poprade. „Ja som ho prehováral, aby pri hokeji vytrval, že jeho čas príde,“ hovorí Juraj. Bondra vtedy svoju menšiu telesnú výšku nahrádzal korčuliarskou rýchlosťou, ktorá je dnes jeho najväčšou prednosťou.

Keď Emil Šatan, otec dnešného kapitána Miroslava, videl svojho syna na jednom z prvých tréningov v topoľčianskej žiackej prípravke na ľade, tiež ho chcel stiahnuť späť na futbalové ihrisko. Miro sa mu zdal ťarbavý, nemotorný. Šatanov vtedajší tréner, dnes marketingový manažér Jozef Nemec, do krvi bránil svojho zverenca a zároveň syna dlhoročného priateľa pred návratom do futbalového dresu. „Emil útočil, nech mu poviem, ktorý z topoľčianskych hokejistov sa dostal aspoň do prvej celoštátnej ligy. Vtedy som ho prosil o trpezlivosť, že raz bude o Topoľčanoch vedieť aj NHL,“ spomína Nemec. Pod jeho vedením dovtedy neznámi žiaci z Topoľčian dva roky nestratili na Slovensku ani bod.

„Aby dostali aj trochu po nose, vybavil som zápas v Gottwaldove (dnešný Zlín). Po zápase plakali v kabíne vedľa seba Miro Šatan, Rado Hecl a Tibor Višňovský (starší brat Ľubomíra). Boli nešťastní, že remizovali 3:3,“ hovorí Nemec. „Keď sme raz hrali v Piešťanoch, potreboval som zvýšiť dôraz na obranu a regulovať ich útočné sebavedomie. Ak nevyhrajú na nulu, teda dostanú čo len jeden gól, neminie ich kondičný beh. Za stavu 18:0 som poslal do bránky slabšieho náhradníka, aby ho spoluhráči podržali. Nechali mu streliť gól a hoci sme vyhrali 23:1, všetci poctivo odbehli trestných osem kilometrov. Hokej je predovšetkým o srdci.“

Koľko brali

Keď Július Šupler vytiahol Petra Bondru z popradského dorastu v roku 1986 k mužom, mal ako nastupujúci tréner plat 1550 korún. „Predtým ako hráč celoštátnej ligy v Košiciach som mal plat 1800 korún plus tri stovky za každý vyhratý zápas.“

V socializme neexistoval štatút profesionála, v celom východnom bloku však vo vrcholovom športe fungoval tzv. štátny amaterizmus. Športovci boli formálne vedení ako zamestnanci fabrík, ktoré reprezentoval ich klub.

Šupler: „Aj ja tréner som bol na výplatnej listine vedený ako ekonóm. Hráči v Poprade boli zamestnancami miestnych Pozemných stavieb alebo Vagónky. Ich platy sa v rokoch 1984 - 1987 pohybovali od 2700 do 3500 korún mesačne, čo bolo vždy menej ako dostávali špičkoví robotníci.“

V hokejovo i ekonomicky silnejších Košiciach prišiel Bondra do prostredia, kde ako mladý hráč mohol mať štyri až päťtisíc. Zaslúžilejší špičkoví hráči sa blížili k deviatim tisíckam. „Toľko sa však vtedy dalo zarobiť aj vo VSŽ,“ hovorí Šupler.